18/06/2026
💙
Dnes je 18. jún: Medzinárodný deň autistickej hrdosti!
Všetci poznáme apríl. Svet sa na jeden deň zafarbí na modro, sociálne siete zaplavia pekné statusy o povedomí o autizme, politici si dajú pripínačky a... na druhý deň život ide ďalej. Na druhý deň tie isté deti v bežných školách narážajú na zatvorené dvere, susedia na ihrisku krivo pozerajú, keď dieťa prežíva senzorické preťaženie a spoločnosť sa tvári, že autizmus je niečo, čo sem vlastne nepatrí a malo by sa to niekde potichu schovať.
Lenže dnes je 18. jún – Medzinárodný deň autistickej hrdosti. A tento deň má od aprílového marketingu neskutočne ďaleko. Nevymysleli ho organizácie ani kampane. Vymysleli ho samotní autistickí ľudia. A prináša úplne iný odkaz: Nepotrebujeme vašu ľútosť. Chceme rešpekt, miesto pri stole a hrdosť.
Mňa osobne úprimne desí, ako povrchne ľudia v roku 2026 stále autizmus vnímajú. Ako nejakú tragédiu, chybu prírody alebo strašiaka.
Dnešná hrdosť nie je o tom, že oslavujeme nejaké rozprávkové superchopnosti. Život na spektre je sakramentsky ťažký pre dieťa, dospelého aj pre rodinu. Tá hrdosť je o niečom inom je o práve na existenciu bez toho, aby sa človek musel neustále ospravedlňovať za to, ako mu funguje mozog.
• Sme hrdí na to, že tieto deti a dospelí odmietajú zapadnúť do unifikovaných šablón tohto sveta, hoci ich tam systém tlačí obrovskou silou.
• Sme hrdí na to, že namiesto hľadania chyby v dieťati a dospelom, začíname konečne vidieť chyby v tom, ako nepružne máme nastavené školy a celú spoločnosť.
Pri tomto dni sa preto nepoužíva dielik puzzle pretože tieto deti a dospelí nie sú pokazená skladačka, ktorej niečo chýba. Používa sa dúhový symbol nekonečna. Symbol toho, že ľudský mozog má nekonečno podôb a neurodiverzita je pre ľudstvo rovnako prirodzená a dôležitá, ako je pre prírodu dôležitá biodiverzita. Bez nej by sme nemali polovicu technológií, vedy ani umenia.
Zafarbiť budovu na modro je jednoduché. Ale prijať autistické dieťa do triedy medzi svoje vlastné, stopnúť blbé poznámky v obchode a začať vnímať neurodivergentných ľudí ako plnohodnotnú súčasť sveta to je skutočná výzva.
Dnes netreba súcitne vzdychať nad diagnózami. Dnes buďme hrdí na to, že svet nie je čiernobiely, a urobme všetko pre to, aby tieto deti a dospelí nemuseli žiť v tieni nevedomosti ostatných. Zaslúžia si reálne miesto v živote, nielen v kalendári.