16/02/2026
V NOVOM FILME ŠTÚR 🇸🇰(z roku 2026, ktorý režírovala Mariana Čengel Solčanská)🎥🎞️ VIDNO AJ OBČANA VALASKEJ DUBOVEJ STANISLAVA PIROŠÍKA❗:
💬🥵"Štúr, Hurban a Hodža prišli medzi dav ľudí...vykričal som si tu hlasivky."
💬⚔️🐎"Štúr mal jednotu slov a činov, mal motiváciu zápasiť s nespravodlivosťou, ktorá sa diala státisícom, a nemal z toho žiaden prospech, stretával sa aj s odporom a nepochopením."
Ide o film o jednej z najvýznamnejších osobností slovenského národa. Oslovili sme Stanislava Pirošíka, aby sme sa dozvedeli viac. Pýtali sme sa, ako sa dostal do komparzu vo filme Štúr, ako vníma Ľudovíta Štúra ako osobnosť, a ako vníma spomínaný film o Štúrovi.
Mgr. Stanislav Pirošík:
"🔴Ako som sa dostal ku komparzovaniu vo filme:
Na sociálnych sieťach niektorí priatelia zdieľali výzvu, že filmári hľadajú ľudí do komparzu v pripravovanom filme o Ľ. Štúrovi. Spočiatku som tomu nevenoval pozornosť, ale potom som uvažoval nad tým, že to skúsim, aspoň budem mať novú skúsenosť a možno aj nových priateľov. A tak som si prečítal podmienky, vyplnil formulár a poslal fotografiu. Prišla mi odpoveď, že ma vybrali do dvoch scén – scéna v kostole a potom scéna, kde Štúr, Hurban a Hodža verbujú ľudí do dobrovoľníckej armády. Nakrúcanie bolo v múzeu liptovskej dediny v Pribyline.
Celkovo som tam bol trikrát, z toho raz na kostýmovej skúške. Mal som byť chlapom z „pospolitého ľudu“, ale keďže košeľa sa na mňa nevošla, napokon som sa stal „malým zemanom“.
🔴Ako prebiehalo nakrúcanie?
Nakrútiť jednu hoc aj pársekundovú scénu trvá takmer celý deň a väčšina záberov sa do filmu ani nedostane. Prvý víkend sa natáčala scéna v kostole, kedy počas kázne farára a jeho kaplána Sama Štúra si Adela Ostrolúcka všimla, že Ľudovít nie je v kostole a šla ho hľadať. Najskôr sa niekoľkokrát točila scéna príchodu ľudí do kostola. Stáli sme zoradení pred kostolom, tvorcovia efektov vytvárali dym a postupne sme, zhovárajúc sa vo dvojiciach či trojiciach, prichádzali do kostola. Novovytvorená dvojica si samozrejme musela nájsť nejakú tému, o ktorej sa počas nakrúcania zhovárala. Potom sme strávili asi dve až tri hodiny sedením v kostolných laviciach. Natiahlo sa to aj preto, lebo zlyhala technika. Našou úlohou bolo občas sa obzrieť, poškrabať sa, zasmrkať či zakašľať. I v tejto scéne vidno pohľad na moju hlavu zhora. „Veru, dlho som sa takto v kostole nenasedel, nakoľko tam chodím len počas pohrebov“, hovoril som, keď sme vychádzali.
O týždeň či o dva, už sa ani nepamätám, nasledovala oveľa akčnejšia scéna. Medzi ľudí prišli Štúr, Hurban a Hodža. Hovorili pred päťtisícovým davom, aby ich zverbovali do dobrovoľníckej armády. Tu sme si mali priniesť svoj kroj, prípadne čierny odev. Bolo tam mnoho ľudí, tých v krojoch a ľudových odevoch vybrali pre nakrúcanie akčnej scény, ostatní čakali. Tá scéna sa točila minimálne dvadsaťkrát. Štúr, Hurban a Hodža prichádzajú medzi dav, vychádzajú na rebriňák a hovoria: „Sme ako Prokop, ako Žižka, sme boží bojovníci!“ Na to dav dvihne svoje zbrane, motyky, vidly, sekery, kosy, ale i zástavy a zopár vojakov aj pušky. Zaznie streľba a jeden z vojakov padne. Dav sa vzdiali, každý sa rozhliada, Štúr však z rebriňáku zvolá: „Za slobodu!“ a dav sa s pokrikom opäť vráti „pod pódium“. Koniec scény. Na záver sa táto scéna presunula na iné miesto – pred zelené plátno, kde účinkovali všetci komparzisti. Autori potrebovali z 500 ľudí spraviť 5000. A tak sme sa po dvoch klapkách presunuli o jedno plátno doľava, tam zahrali to isté, potom zas doľava a napokon dozadu. Jeden človek mohol byť teda v dave mnohokrát. Čo sme ako komparzisti kričali? Keď prichádzali, tak napríklad: „To je Štúr, už idú, to sú oni“, „Dokedy máme toto trpieť?“, „No konečne, vitajte páni, dosť bolo útlaku“ a podobne, už čo komu ako napadlo. Po pár vetách na rebriňáku sme napríklad kričali: „Sme boží bojovníci“, „Za slobodu“, „revolúcia“. Po paľbe zas „čo ste to spravili“, „boha vášho“, „čo sa stalo?“ - bolo to na každom a musím povedať, že tí ľudia sa tu zišli z celého Slovenska a naozaj sa do toho vcítili. Ja som si tu vykričal hlasivky, ešte dva dni po tom som ledva rozprával. Našiel som si tu nového kamaráta zo Štrby. Na starosti nás mal asistent režisérky, ktorý nám cez megafón dával informácie. Z tejto scény ostalo vo filme napokon len pár sekúnd, streľba do davu sa tu nedostala.
🔴Ako vnímam osobu Ľudovíta Štúra?
Je tu veľká bariéra poznania, nakoľko jeho osobu poznám len skrz školu a knihy, ktoré som o ňom prečítal. Ľudia môžu mať v sebe rôzny plameň, ktorý ich poháňa k životu a činnosti. Mnoho ľudí má túto motiváciu na pomerne nízkej úrovni – získať čo najviac majetku, ohradiť a monitorovať tento majetok, vteliť sa do tohto majetku: „Aha toto som ja! Toto som v živote „dosiahol“, nahonobil. Pre toto som vzácnejší a hodnotnejší od iných“. A potom sú ľudia, ktorých motivácia je niekde úplne inde, napríklad dať svet aspoň trochu do poriadku, zápasiť s nespravodlivosťou, ktorá sa možno nemusí diať ani priamo jemu, ale státisícom iných. Tí ľudia z toho nemajú žiaden prospech a pre ich osobný, hmotný život by bolo lepšie vykašľať sa na to, ale to by boli sami sebe zbytoční na tomto svete. Revolucionár je človek, ktorý už nedokáže byť človekom bez toho, aby nebol revolucionárom. A taký bol podľa mojej mienky aj Ľudovít Velislav Štúr. Človek, ktorý bol zobudený, zatiaľ čo mnohí ešte driemali, človek, ktorý mal jednotu slov a činov. Dnes sa tento príbeh zdá byť taký jednoduchý, ale v skutočnosti to tak vôbec nebolo. Každý jeden zápas sa stretal ako s odporom, tak s nepochopením. Napríklad sa učíme o kodifikácii spisovnej slovenčiny, ale málokto vie, aká kritika sa na tieto snahy spustila aj v samotných národoveckých kruhoch a že vôbec to nebolo jednoduché obhájiť. Ak by sme boli súčasníci, určite by sme v mnohých otázkach viedli polemiku, ale zo Štúrovho života mi najviac v pamäti ostala jeho reč zo 6 marca 1848, kedy sa v Uhorsku rokovalo o výkupe z poddanstva. Vystúpil tu i poslanec Ľ. Štúr okrem iného s touto poznámkou: "Chudobný poplatný ľud má toľko zásluh - a takú biedu! Bolo by len spravodlivé, aby sa stal pánom tých usadlostí, ktoré stokrát, tisíckrát obrábal a osieval, na ktorých sa toľko nadrel a naplatil sa za ne všelijakých daní. Len čo sa vyslobodí z poddanstva, musí byť koniec aj s panskou stolicou, s panskou právomocou v súdnictve."
🔴Čo si myslím o filme
Spracovaním sa mi ten film celkom páčil, len názov tohto filmu „Štúr“ nie je úplne na mieste, je to dosť o Adele Ostrolúckej, jej láske, a snahe získať si Štúra. Dvere pre film spracovať Štúrov život preto ostali podľa môjho názoru stále otvorené. Trochu zbytočná mi prišla scéna, kde jedna slúžka dohodí po tme druhého sluhu Adele a ona si myslí, že to bol Štúr. Ďalej si myslím, že tvorcovia filmu sa mali zjednotiť, kedy a ako používať maďarčinu vo filme. To, že šľachta sa zhovárala aj maďarsky, chápem, ale nerozumiem, prečo potom Lajos Kossuth hovoril vo filme plynulou slovenčinou."
👉V komparze k filmu Štúr účinkoval aj Janko Svetlan Majerčík, slovenský folkový pesničkár, skladateľ a textár pochádzajúci z Liptovského Mikuláša. Vo svojej tvorbe čerpá inšpiráciu najmä z liptovskej prírody, folklóru a duchovných tém, pričom často zhudobňuje aj verše štúrovských básnikov. Je známy ladením svojich nástrojov do prirodzenej frekvencie 432 Hz. Vo Valaskej Dubovej koncertoval 1. októbra 2022. Koncert bol súčasťou podujatia „Michalský deň netradične“, ktoré organizovalo občianske združenie Choč v Drevenici Sever.
6. decembra 2014 koncertoval v Jánošíkovej krčme. Išlo o komorný adventný koncert s názvom „Večer so Svetlanom“, na ktorom predstavil svoju vtedajšiu tvorbu v autentickom prostredí historickej krčmy.
