03/04/2026
Začína sa otepľovať. Veľké dvojnohé stvorenia tomuto obdobiu hovoria jar. Najvyšší čas opustiť svoj zimný úkryt v zemi. Odhrabem ešte trochu zeminy a budem vonku. Tak ešte nie, koľko lístia sem nafúkalo. No nevadí, lístie je fajn. Obzriem sa, či sú už vonku aj susedy. Tam, kúsok vpredu je suseda spod lieskového kríka. Typické, všade musí byť prvá, akoby jej tá voda mohla niekam utiecť. Neďaleko v lístí tiež niečo šuchoce. Ďalšia suseda, alebo žeby...? Tie vypúlené oči a papuľka na pol hlavy. Je nádherný. Všimol si ma aj on? Vyzerám po zime dobre? Nemám za okom kúsok hliny? Pozerá sa mojím smerom, všimol si ma. Postojím chvíľu, ale budem sa tváriť nenápadne. Pohol sa smerom ku mne. Sen každej žaby. Prepáčte, ale každú jar ma to tak berie. Po chvíli už mám môjho krásavca na chrbte, ešteže je menší ako ja. Juj, tie studené nohy. Ako žaba! Blížime sa spolu k ceste, ktorou sa na veľkých hlučných a strašne rýchlych veciach rútia dvojnohé tvory.
Niektoré z nich zastavia tie rýchlo sa pohybujúce veci pri ceste, kopú tam, zatĺkajú drevené koly a pripevňujú niečo biele. Keď som to videla prvý krát, dosť ma to naštvalo. Nestačí, že tie rútiace sa veci pogniavili na ceste už toľko mojich susied aj s nápadníkmi?! Ešte aj toto nám dajú do cesty! Viete, také dobre pripevnené a zahrabané niečo biele, len tak nepodleziete ani nepodhrabete. Skúšala som to, môžete mi veriť. Nejde to. Aj tento rok tu už dvojnožci boli. Biela stena pred nami, napravo doďaleka aj naľavo doďaleka. Krásavca na mojom chrbte chytá panika, ale ja mám svoje skúsenosti. Počkáme. Prichádza dvojnožec s vedrom. Zbadal nás. Pomaly kráča smerom k nám. Zohýna sa, opatrne nás berie a kladie do vedra. Už je nás tu viac. Trochu tlačenica, ale na druhú stranu cesty, bližšie k vode, je to takto rýchlejšie a bezpečnejšie. Videli ste už zrazenú žabu na ceste? Ja áno a poviem Vám, nechcela by som tak skončiť. Preto Vás prosím, myslite na nás - žaby - v tomto čase a dávajte na nás na cestách pozor. Ďakujeme!
