12/08/2026
Náš vzácny prispievateľ JÁN BÁBIK nám predstavuje ďalšiu významnú osobnosť, spojenú s kúpeľným mestom Piešťany, básnika, exulanta, evanjelického kňaza ATB.
Básnický hymnus o piešťanských kúpeľoch
Ján Bábik
(K 440. výročiu narodenia Adama Trajana Benešovského /1586 – 1650/, autora básnickej knihy Saluberrimae Pistinienses Thermae)
V známom kúpeľnom meste v Piešťanoch na začiatku Kolonádového mosta môže návštevník vidieť sochu barlolámača od Roberta Kühmayera. A za ňou je nápis – Saluberrimae Pistinienses Thermae – Zdraviu veľmi prospešné piešťanské kúpele. Nie je to nejaký reklamný slogan v latinskom jazyku o svetoznámych kúpeľoch, ale je to názov básnickej skladby, ktorú tu v Piešťanoch pred takmer 390 rokmi napísal český pobielohorský exulant Adam Trajan Benešovský. Verše vtedy písal po latinsky a v slovenčine vyšli zatiaľ v dvoch prekladoch – prvýkrát v roku 1942, pri príležitosti 300. výročia napísania, preložil toto pozoruhodné dielo Valentín Beniak a nazval ho Chválospev na piešťanské kúpele z roku 1642 a o necelých štyridsať rokov sa s textom popasoval Augustín Rebro, piešťanský hydrogeológ a odborník na balneohistóriu, a preklad pomenoval Uzdravujúce piešťanské kúpele.
Ja som si vyvolil vo voľných života chvíľach
Chválospevom vzletným prameňom týmto vzdať česť.
Bývam v ich susedstve, príbytok môj stojí blízko
Tej vody zázračnej, za čo buď chvála BOHU.
Vôd, čo vždy teplé sú, je v Panónii viacej,
moc takých prameňov, každému známa to vec.
Lež okrem PIEŠŤANSKÝCH nebudem vám pripomínať
Kúpele iných mien, len týmto venujem reč.
Ležia u rieky Váh, ako sa v piesočných vinie
Ramenách, častokrát zaplavujúcich breh.
Ohľadom podnebia miesto to v župe Nitrianskej
Najvýhodnejší je skvostný a vzácny to kraj.
(prel. V. Beniak)
O živote básnika Adama Trajana Benešovského nemáme veľa informácií. Z jeho básne sa dozvedáme, že v čase jej písania mal 56 rokov, a keďže kniha má dátum vydania rok 1642, usudzujeme, že básnik sa narodil asi v roku 1586. Ako svedčí jeho priezvisko, pochádzal z českého Benešova. Vysokoškolské vzdelanie získal na pražskej univerzite a v roku 1609 sa stal bakalárom. Potom pôsobil ako evanjelický kňaz vo Vimperku a po nešťastnej bitke pri Bielej h**e v roku 1620 odišiel ako tisícky ďalších Čechov do vyhnanstva a po dlhšej anabáze zakotvil v Drahovciach, kde kázal slovo Božie. Do piešťanských kúpeľov to nemal ďaleko a podľa všetkého sa v nich aj liečil. Piešťanské kúpele v jeho čase neboli neznáme, už pred Trajanom opísali ich liečivé účinky známi vzdelanci a cestovatelia ako Martin Szentiványi, Tomáš Jordan z Klausenburgu, ale najmä Juraj Wernher, ktorý v knihe De admirandis Hungariae aquis hypomnemation, čiže v Správe o podivuhodných vodách Uhorska z roku 1549 oboznamuje čitateľa o liečivých vodách a prameňoch na Slovensku v Trenčianskych Tepliciach, Bojniciach,
Sklených Tepliciach, Turčianskych Tepliciach, v Liptovskom Jáne a prirodzene i v Piešťanoch, o ktorých píše:
„Neďaleko od Komárňanského hradu vlieva sa zo severu prichádzajúci Váh, ktorého breh vyše hradu Hlohovec sa stal teraz chýrny teplými prameňmi. A to nielen pre ich mimoriadne liečivú silu, ktorou azda prevyšujú všetky ostatné teplé pramene v Uhorsku, ale aj pre zvláštny ozaj podivuhodný pôvod. Horúce pramene vyvierajú nielen na brehu, ale aj v samej rieke, ak vyhrabeš nohami jamku na dne. Sú také horúce, že sa nehodia na kúpanie bez podchladenia, ktoré sa docieli primiešaním studenej vody načerpanej zblízka. Keďže sa verí, že bez primiešania sú liečivejšie, tí, čo v nich hľadajú liek, nechávajú ich ochladnúť, čo podľa počasia trvá raz dlhšie, raz kratšie. Že sú veľmi osožné proti zatvrdilým a temer beznádejným chorobám, dokázalo sa v mnohých prípadoch a stále sa zo dňa na deň dokazuje.“
Piešťanské kúpele boli známe aj vďaka anglickému cestovateľovi Edwardovi Brownovi, ktorý 20 rokov po vydaní Trajanových veršov takto priblížil život v kúpeľoch:
„Na dve uhorské míle od Hlohovca je Banka. Tam v preliačine pri rieke je pätnásť teplých kúpeľov; do troch z nich vteká teraz riečna voda, Váh totiž jednostaj strháva brehy, lebo tečie veľmi prudko. Pred dvadsiatimi rokmi boli horúce kúpele aj na druhom brehu rieky, no teraz sú zaliate studeným prúdom.
Boli sme tam 18. marca a bolo veľmi chladno, preto nám ani na um nezišlo okúpať sa na takom otvorenom mieste, a predsa sme videli v niektorých kúpacích jamách ženy a deti. Husár, čo poháňal záprah nášho koča, vyšiel po večeri von a o polnoci za silného mrazu si vyzliekol šaty na otvorenej lúke a okúpal sa v jednom z kúpeľov.“
Ale vráťme sa znova k Adamovi Trajanovi a jeho tvorbe. Jeho básnickú skladbu môžeme považovať za akýsi poetický bedeker 17. storočia. Spomína mnoho zaujímavých reálií, faktov priamo z tejto oblasti, ktoré sa týkajú remesiel, využívania prírodných zdrojov, jednak liečivých, ale i nerastných. V básnických obrazoch približuje liečivé účinky piešťanského bahna, ďakuje Bohu za vzácny dar ľudstvu a opisuje polohu prameňov. Čitateľov oboznamuje aj s krásnou okolitou prírodou, kde panstvo má dostatok možností na poľovačky, ale aj na prekrásne výlety a zaznamenáva aj prominentných hostí, ktorí sa sem prišli v minulosti liečiť ako napr. vojvoda z Parmy.
Les tento ohromný a slávny smeje sa lístím
Zarastlý purpurným, i haluzou v zeleni.
H**e vo vrcholoch vzdušné si stavia vták hniezdo,
Diviaci v údolí zelenom zdržujú sa.
Tu môžu šľachtici (milá to zábava pánom)
Poľovať so psami, striehnuť si na divú zver.
Strašlivých medveďov s dlhými lalokmi zlámať,
Šípom strieľať srny, zajace ľahkonohé.
Vábiť tiež medzitým vtákov na lep spevom sladkým,
A napnúť vo Váhu na riedko pletenú sieť.
Príjemne možno tu tráviť dni života šťastné,
Zábavu spojovať s chvíľou, čo dlhou sa zdá.
(preložil Valentín Beniak)
Známe latinské príslovie aj knihy majú svoje osudy platí bezo zvyšku aj na básnickú skladbu Adama Trajana Benešovského. Zachoval sa len jeden jediný exemplár básne, a to v archíve Evanjelického kolégia v Šarišskom Potoku (Sárospatak v Maďarsku) vďaka neznámemu knihovníkovi, ktorý z tohto pozoruhodného diela urobil odpis. V roku 1926 potom publikoval báseň známy piešťanský kúpeľný lekár Dr. Ladislav Lichtenstein v diele Balneologisches Handbuch des Bades Pistyan a k latinskému originálu pripojil aj svoj nemecký preklad.
Už som spomínal, že my Slováci máme dva preklady, jeden z pera Valentína Beniaka z roku 1942 a druhý urobil Augustín Rebro v roku 1979. Kým Valentín Beniak sa predovšetkým sústredil na básnickú stránku Trajanových veršov a pri preklade si počínal až príliš voľne, Augustín Rebro sa predovšetkým snažil pretlmočiť z latinčiny verne významovú stránku veršov. O rozhodnutí preložiť dielo Adama Trajana Benešovského a napísať o ňom štúdiu, Augustín Rebro v rozhovore pre Slovenský rozhlas v roku 1997 povedal:
„Samotná báseň o piešťanských kúpeľoch ma zaujala aj preto, že boli v nej v latinskom origináli veľké dokumentačné hodnoty, z ktorých mnohé sa práve do prekladu Valentína Beniaka nedostali. Preto som si pokladal za určitú povinnosť zamerať sa aj na túto skutočnosť a okrem toho chcel som si vyskúšať aj vlastné schopnosti v poézii, pretože ešte v štyridsiatych rokoch som sa jej venoval skoro profesionálne. Na Trajanovej poézii ma najviac zaujal ten prístup k opisu okolitej prírody, ktorý je mimoriadne krásny a predstihuje ho iba poézia Jána Hollého v jeho Selankách a okrem toho ma zaujala aj dokumentárna hodnota, kde sa opisuje, ako sedliaci prinášali poživeň na trh pre pacientov.“
Najväčšie zástupy ľudí však sa sem schádzajú na jar,
keď už v príjemnom vánku rozohrieva sa vzduch
a Fébus zasa svoj povoz vysoko k oblohe dvíha
a v jeho lúčoch sa kúpe a hreje celučká zem,
jas jeho prelestný žiarou zalieva každú vec na nej.
Radostnejšie sú zasa dni, aj polia ožijú v nich.
Prekrásna ruža už začína rozvíjať kvet sťaby purpur,
omamná vôňa sa z neho šíri navôkol v diaľ,
rozmajrín vytŕča zo záhrad slnných striebristú hlávku
a šafran bohatou vôňou ohlasuje sa tiež.
Len vinič drobné si strapčeky hrozna pred slnkom chráni,
životnú silu ich strežie bohatý list.
Začali kvitnúť aj biele kalichy ľalie jarnej
rozzeleňala sa v poli aj tráva bujarých lúk.
(prel. A. Rebro)
Pokiaľ som spomínal, že máme v slovenčine dva preklady latinskej básne českého exulanta Adama Trajana, nie je to tak celkom pravda. Augustín Rebro je totiž autorom dvoch verzií prekladu Trajanovej poézie. Prvú uverejnil roku 1979 a druhú, ale len niekoľko fragmentov v knihe Vzácne a obdivované vody Slovenska v kapitole Zdravie prinášajúce piešťanské termy. O metodike pri prekladaní Trajanových veršov povedal v rozhovore pre Slovenský rozhlas.
„Pôvodný preklad som si vlastne upravil svojsky, že som pentameter ukončoval dvoma trochejmi. Profesor Špaňár s tým súhlasil, ale po konzultáciách s profesorom Okálom som uznal, že je vhodnejší preklad pentametra, aký bol zaužívaný, s nedokončeným trochejom, takže už tieto verše, ktoré som si vybral do uvedenej knihy, som upravil v tejto forme.“
Vtáčkovia lietajú všade, ich spevy dojemné hlasné
nesú sa vo vzduchu, hlasu ich celý načúva kraj.
Štebotom spieva si slávik a šíri náreky svoje,
žaloby, trilkami, ktorými vo speve rovného niet.
V ľúbostných prekrásnych spevoch pretekajú sa vtáci,
čo v tmavých húštinách hniezdia v zátiší posvätných miest.
Spev ich je veľmi lahodný, rozmanité sú ich trilky,
a sladšie od všetkých ľudských, aj tých najsladších slov.
S hrkútaním si hrdličky spájajú zobáčky svoje,
havran má hniezdo rád a vrabce strechu najradšej zas.
Zhromažďujú sa vedno rozliční spevaví vtáci,
aby sa oslavou nebies rozliehal vôkol ich hlas.
(prel. A. Rebro)
Trajanovi venovala slovenská literárna história len malú pozornosť. Drobný článok o ňom publikoval svojho času profesor Albert Pražák, život a dielo priblížil v úvode svojho prekladu aj Augustín Rebro a akúsi mikroštúdiu básnickej tvorby Adama Trajana Benešovského napísal vo vydaní Beniakovho prekladu Ján Elen Zaťko-Bor.
„Trajan je nielen človekom svojej doby, mužom hlboko veriacim, ale zobrazovateľom prírody, kvetov, stromov, vtáctva, vody, vĺn, ktoré ospieval. Trajan vedel zrásť s tým, čo videl a poznal. Vedel dať svojmu poznaniu básnický tvar a hymnický let. Trajan vrúcnosťou a oddanosťou poprepletal svoje verše, čo pochopíme dobre len tak, keď uvážime, že sám pocítil hojivosť kúpeľov. Uzdravená duša zajasala a poslala svoj básnický pozdrav do diaľky, do desaťročí. Bez Trajana naše predstavy o niekdajších Piešťanoch boli by oveľa zlomkovitejšie a neúplnejšie. Trajan je výrečným svedectvom toho, že niekedy stačí napísať jednu-jedinú báseň, aby autor nezapadol v tme storočí a zabudnutia, ktoré hrozí človeku a jeho práci. Ako básnik mal dar videnia a nejedna vec, ktorú zistil, zostala dodnes nezmenená, sťa by nebolo ani tristoročnej časovej medzery medzi ním a nami. Trajanov Chválospev na piešťanské kúpele je cenným prínosom do našej oslavnej poézie, ktorá sa k nám prihovára tak priateľsky, vrúcne.“
Trajan sa podľa všetkého nepovažoval za veľkého básnika, možno písal len pre vlastné potešenie, prípadne pre úzky kruh priateľov a známych. O Trajanovi sa presne o sto rokov v roku 1742 napríklad zmieňuje aj Matej Bel vo svojich slávnych Notíciách. Oceňuje faktografickú presnosť jeho diela, ale skepticky sa vyjadruje o jeho básnickom majstrovstve, keď sucho konštatuje:
„Etsi desint vires, tamen est laudanda voluntas,“ čiže: „Hoc aj niet dostatok síl, však pochváliť treba snahu.“
Svoje nedostatky v umení básnickom si pravdepodobne uvedomoval aj samotný Trajan, pretože záver jeho diela má priam apologetický charakter, akoby sa svojmu čitateľovi vopred ospravedlňoval, že jeho poézia nedosahuje náležitú kvalitu:
Ak dáky čitateľ azda smial by sa nad mojím veršom,
nechcem sa brániť, veď správne je zavrhnúť zlé.
Schopný je vytvoriť lepšie? Zaslúži pochvalu za to!
Kto však len haniť vie, chválu si nezaslúži.
(preložil A. Rebro)
Chválospev na piešťanské kúpele nie je jediným dielom Adama Trajana Benešovského. Písal aj práce zdravotníckeho charakteru – Kratičké vypsání příčin rány morové, diela náboženské – Pout betlémska, Užitečné rozjímání o postu, vojenské: Historie o válkách. Napísal aj autobiografickú prácu Exilium Adami Trajani Beneschovini, v ktorej priblížil svoj tragický osud. Výber z Trajanovho básnického diela v preklade Dr. Rebra okrem veršov venovaných piešťanským kúpeľom zahrňuje aj Chválospev na mesto Šoproň, zvané aj Oedemburg, Epigram venovaný najvznešenejším uhorským veľmožom a Epigram venovaný uhorskému mestu Žilina. Záver knihy tvoria verše, ktoré básnikovi venoval Jozef Heliades, spoluobčan z Trenčína.
Okrem spomínaného latinského nápisu nad Kühmayerovou sochou barlolámača na začiatku Kolonádového mosta pripomína Adama Trajana Benešovského v Piešťanoch v Sade Andreja Kmeťa básnikova socha z pieskovca, ktorej autorom je Ladislav Ľudovít Pollák.
Adam Trajan Benešovský napriek všetkým nedostatkom vytvoril zaujímavé oslavné dielo, ktoré síce patrí medzi neznámejšie, ale o to vzácnejšie, pretože vydáva básnickou formou zaujímavé svedectvá o prírodných krásach, liečebných metódach i živote Piešťan v polovici 17. storočia. A hoci od napísania Trajanovho básnického opusu uplynulo už takmer 390 rokov, aj dnes mnohí pacienti a kúpeľní hostia dávajú za pravdu týmto jeho veršom:
A druhí odídu zdraví, čo chorí sem prišli,
Bo pomoc božia tu slabosti odníma im.
V preveľkej dobrote žehnal Boh prameňom týmto,
Prirodzenou silou liečivou oslávil ich.
A preto chorí nech snažia sa Boha si získať,
(Vyššie som opísal spôsob i modlitbou, jak).
Sem teda pritiahni, nemoce tu si zaháňaj,
Tu môžeš vyzdravieť a domov vrátiť sa späť.
Slabosti zmiznú ti všetky, čo hatia ti kĺby,
Znetvorujú telo, čo bledé z horúčky máš.
Odídu slabosti, sila do srdca sa vráti,
Prirodzená farba červená ozdobí tvár.
Pokrm i nápoje posilnia slabý žalúdok,
Hladný sa opýta, čo bude k tabuli dnes?
Ach a tie oči, čo naveky obchádzal spánok,
Určite pobozká sladký a blažený sen.
(prel. V. Beniak)
