12/06/2026
13. júna 1919 zomrel v Budapešti básnik a prekladateľ PETER DOBROSLAV BELLA (Peter Bella-Horal), autor hymnickej piesne Aká si mi krásna. Narodil sa 12. novembra 1842 v Liptovskom Mikuláši.
Báseň recituje Ferko Kovár od 1:15:04 tu
https://www.youtube.com/watch?v=wMqxOV7G41s&t=366s
A v podaní donských kozákov a zmiešaného detského slovensko-českého zboru tu:
https://www.youtube.com/watch?v=NOuk0qXNVrQ
Básnický pozdrav Slovensku
Peter Bella Horal (1842 – 1919)
Aká si mi krásna,
ty rodná zem moja!
Krásne i tie hole,
kol teba čo stoja;
krásne i to nebo
nad tými horami:
žehnám ťa, vítam ťa
vďačnými slzami.
Ty hora zelená,
čo šumieš nado mnou,
jak bys mi nôtila
piesenkou čarovnou;
ty úboč zakvitlá
divými ružami:
žehnám ťa, vítam ťa
vďačnými slzami.
A ty Váh, biely Váh,
potoku môj horný,
čo sa tak ligotáš
ako pás strieborný;
vy brehy porastlé
bielymi brezami:
žehnám vás, vítam vás
vďačnými slzami.
Rozkošné doliny,
v dolinách rovniny,
vy moja kolíska
i mojej rodiny,
rovniny posiate
drobnými mestami:
žehnám vás, vítam vás,
vďačnými slzami.
A ty ľud premilý,
čo orieš na stráni,
tvoje nech mozole
ruka Božia chráni,
a nech Ťa poteší
lepšími časami:
žehnám ťa nastokrát
mojimi slzami.
Článok Jána Bábika:
Stáva sa smutným paradoxom, že umelecká tvorba je neraz známejšia ako autor samotný. Takýto bizarný osud postihol slovenského básnika Petra Dobroslava Bellu, ktorý svoje verše podpisoval pod pseudonymom Horal. Jeho meno dnes už takmer nikomu nič nehovorí. Ale keď spomenieme pieseň Aká si mi krásna, takmer každý zareaguje. Áno, to je tá prekrásna hymnická pieseň, ktorú zložil Eugen Suchoň na motívy ľudovej piesne. A to je len časť pravdy – Eugen Suchoň skutočne skomponoval pieseň Aká si mi krásna, ale nie na motívy ľudovej piesne, ale zhudobnil báseň Návrat, ktorú napísal práve Peter Bella Horal. Je smutné, že sa nám jeho životné osudy a ďalšie dielo strácajú niekde v priepasti nepoznania. Po Petrovi Bellovi Horalovi sa nám zachovala len útlučká knižka básni Piesne zďaleka a iné verše, básne poroztrácané v tých niekoľkých slovenských časopisoch, ktoré počas jeho života na prelome 19. a 20. storočia smeli v Uhorsku vychádzať, záznam z jubilejného literárneho večierka pri príležitosti jeho 70. narodenín roku 1912, niekoľko zdravíc k jubileu, zopár krátkych recenzií, potom dva - či tri nekrológy. A to je všetko. Vlastne nie - hymnická pieseň Eugena Suchoňa Aká si mi krásna, ktorá mu predovšetkým zabezpečila miesto v slovenskej literatúre. Eugen Suchoň, ako to spomína v biografickej knihe Podmanený svet, zhudobnil báseň Návrat v roku 1932, keď pôsobil ako učiteľ hudby na Odbornej škole pre ženské povolania:
„Blížil sa 28. október, štátny sviatok. Chystala sa školská oslava, na ktorej mal vystúpiť aj môj dievčenský zbor - po prvý raz. Pre moje dievčatá som napísal štvorhlasný zbor na báseň Petra Bellu Aká si mi krásna.
Od začiatku nácviku som videl, ako oduševnene spievajú
moju prostú skladbičku. Úspešné vystúpenie mi bolo odmenou za doterajšie lopotenie. Skladbička Aká si mi krásna si prekvapujúco získala spontánnu obľubu a postupom času prešla do povedomia celého národa a stala sa jeho majetkom. Spievajú ju nielen na Slovensku, ale aj v Čechách takmer všetky spevácke zbory, lebo som ju neskôr upravil pre mužský a miešaný zbor. Ba často ju spievajú aj zahraničné spevácke zbory. Aj napriek jednoduchému textu a prístupnej hudbe stal sa tento zbor hymnickou piesňou národa.“
Peter Bella Horal sa narodil 12. novembra 1842 v Liptovskom Sv. Mikuláši v rodine známeho kožušníka, ktorý sa zapájal do národnoobrodeneckého hnutia. Fedor Ruppeldt takto charakterizoval básnikovu rodinu na literárnom večierku pri príležitosti Horalových 70. narodenín.
„V dome Bellovcov panoval vždy duch národný; dietky od mladi rástli na slovenských a českých knihách a časopisoch. Šafárikom redigovaný Světozor a jeho Slovanské Starožitnosti, Kollárove diela, Štúrove Slovenskje Národňje Novini boli im každodenným duševným pokrmom.“
Horalov otec Jozef Pravoslav Bella v čase básnikovho narodenia úzko spolupracoval s organizátorom slovenského ochotníckeho divadelníctva Gašparom Féjerpatakym - Belopotockým a priateľské styky udržiaval aj s miestnym evanjelickým farárom Michalom Miloslavom Hodžom, ktorému pri príležitosti svadby venoval báseň. Ďalšiu báseň Pozdravení Slovanům mu uverejnil Jozef Miloslav Hurban v I. ročníku almanachu Nitra s týmto komentárom:
„Báseň tato jest nám poslána od pana Kašpara Fejérpatakyho s tím poznamenáním, že její původce jest úd řemeselnícké nedělní školy v Liptovském Svatém Mikuláši. Ač tedy veliké množství se nám sešlo básní, přece této přednost dávame na důkaz, jak nám to milé, že se i naši řemeselníci ujímají národnosti slovenské, a důkazy patrné netoliko milování, ale i vzdělávání se v řeči mateřinské dávají.“
Horalov otec podporoval štúrovské hnutie aj finančne. Prispel na kauciu na Slovenské národné noviny a bol pokladníkom spolku Tatrín. Pre svoje vlastenecké presvedčenie, ako píše jeho syn Ján Pravdoľub, sa dostal počas revolučných meruôsmych rokoch do nebezpečenstva života.
„V zastávaní svojho zvlášte národného presvedčenia bol neohrozený a vždy dôsledný. Liptovskí páni vedeli by o tom svedectvo vydať. Keď Hodža čo emigrant von z vlasti sa zdržoval, dala maďarská vláda Hodžovho kaplána Krčméryho chytiť. Bella bol na čele gardy mikulášskej - ktorej bol auditorom - Krčméryho z prostriedku bajonetov vyslobodil a v nasledujúcu noc pomocou svojej manželky do ženských šiat preoblečeného
cez Tatry do Haliče dal odprevadiť. Nie divu tedy, že keď roku 1849 Görgey do Liptova prišiel, liptovská šľachta aj významnejších národovcov chytiť a jako zajatcov skrz Görgeya odviesť dala. Medzi tými bol i Jozef Bella. Ich útrapy v debrecínskom žalári sú známe. Po príchode Rusov odvezený bol do peštianskeho Neugebaüdu, skadiaľ málo pred zložením zbroje pri Villágoši bol prepustený.“
Peter Bella Horal mal deviatich súrodencov. Jeho traja bratia – Jozef Bohuslav, Ján Pravdoľub a Ondrej Miloslav - tiež zanechali istú stopu v slovenskej literatúre. Jozef Bohuslav Bella verše nielen písal, ale za svoje ideály sa aj bil so zbraňou v ruke a aj zomrel. Roku 1858 sa zúčastnil ako dobrovoľník v čiernohorskohercegovinského povstania, roku 1863 poľského proti ruskej nadvláde a roku 1876 padol v Srbsku v boji proti Turkom pri Aleksinci Písal ponášky na ľudové piesne, príležitostné básne a je autorom veršovanej povesti Rajčo Nikolajev o boji bulharského ľudu proti Turkom. Ondrej
Miloslav Bella ako kaplán a vojenský kňaz pôsobil na mnohých miestach v Rakúsko-Uhorsku, až sa roku 1890 usadil v Krakove. Svoje verše publikoval v časopisoch, almanachoch a kalendároch. Ako jedinému z rodiny Bellovcov mu vyšli jeho verše ešte počas života knižne. Ján Pravdoľub Bella publikoval články o výchove remeselníckej mládeže, o zdravotníctve, včelárstve a ovocinárstve v novinách a časopisoch. Napísal niekoľko učebníc, ktoré sa používali v školách, aj keď ich uhorské úrady neschválili.
Najhlbšiu stopu v slovenskej literatúre vyryl Peter Dobroslav Bella Horal, ktorý bol už od mladosti kultúrne činný. Pôsobil ako člen ochotníckeho divadla v Liptovskom Svätom Mikuláši, pre ktoré skladal kuplety a príležitostné básničky ako Nenie všetko zlato, čo sa blyští alebo Priateľ meštek. Posielal aj rébusy do Paulínyho Černokňažníka. Básnicky debutoval v Sokole roku 1865 básňou Slovanský trikolor. Vyučil sa za kožušníka a zamestnal sa v dielni svojho otca. Začiatkom sedemdesiatych rokov firma začala upadať a onedlho zbankrotovala. Horal sa presťahoval do Budína, kde pracoval ako pisár na Ministerstve verejnej dopravy, neskôr si urobil telegrafický a železničiarsky kurz. Stal sa prednostom na viacerých železničných staniciach po celom Uhorsku a neskôr pracoval v ústrednom úrade železníc v Pešti. Ďaleko od Slovenska, od hôr a dolín, písal Horal básne, ktoré sú holdom slovenskej prírode, vyznaním lásky k materinskej reči a ich prostredníctvom si sprítomňoval rodný kraj.
Vždy, keď na tatranské pomyslím si kraje,
v srdci o domove pieseň mi zahraje;
očú obidvoje zájde mi slzami:
rodné kraje moje! - čo tesknem za vami!
Keď dumám z večera a hľadím v tie strany,
kde leží Slovensko, ten kraj milovaný:
zrazu – neviem, čo je? - pohoria sa nížia:
rodné kraje moje - tie ku mne sa blížia.
A jako v zrkadle duše mojej okom
pozerám na obraz v rozmere širokom;
vidím Tatry svoje a v Tatrách doliny,
rodné kraje moje - vlasť mojej rodiny!
Lenže tá útecha rýchlo sa vždy minie;
obraz ten ľúbezný razom sa rozplynie,
bo očú oboje zajde mi slzami:
rodné kraje moje! - veď teskniem za vami!
Peter Bella Horal v čase, keď pracoval na železnici, publikoval veľmi málo, zväčša písal iba pre vlastné potešenie. Jeho brat Ján v rukopise o rodine Bellovcov pre zostavovateľov Rukoväte literatúry slovenskej píše:
„O sebe Peter Dobroslav píše, že pár pesničiek síce napísal, ktoré tak zovšeobecneli, že ich v zbierkach národních slovenskej piesni ako piesne ľudovie uvádzajú, no i rukopisy iných prací sa pri sťahovaní stratili. Čosi vraj ako 16-17-ročný šuhaj do Černokňažníka podával, to je vraj tak malicherné, že to ani spomenutia nezasluhuje. Krem toho z jeho životopisu, kde do školy chodil, ktoré triedy ukončil, je nie radno verejne hovoriť. Je štátnym úradníkom a keby nejaké hoc veľké zásluhy mal o národ, tie spomenúť nateraz neslobodno. On pracuje i teraz a časom, akže to vraj bude súce, dozvieme sa o tom.“
Životopis Bellovcov vypovedá, že Horal počas zostrenej maďarizácie sa v strachu o svoje zamestnanie bál angažovať v slovenskom verejnom živote. Až po odchode do penzie začína prispievať do slovenských časopisov - do Slovenských pohľadov, Živeny a najmä do Dennice, ktorú redigovala Terézia Vansová. Početné básne vyjadrujú, ako ťažko Horal niesol život ďaleko od Slovenska a v cudzom prostredí sa prirovnával k sirote alebo násilne presadenej jedličke.
Vyrástla jedlička na grúni zelenom,
ľudia ju vytrhli zo zeme s koreňom;
u Tatry tej zelenej, potôčky kde hučia,
vytrhli jak decko materi z náručia.
Vytrhli z hlboka, tam sponad potoka,
preniesli na roveň, dali do homoka;
dali do homoka, do panskej záhrady:
zostala jedlička sirotou za mladi.
Tak je tej jedličke v piesku na rovine,
jak biednej sirote v nepravej rodine;
nik ju neľutuje, nik jej nerozumie;
hora nezahučí, potok nezašumie.
Eugen Suchoň nebol jediným hudobným skladateľom, ktorý siahol po Bellových veršoch. Dve jeho básne Matka nad kolískou a Vianoce inšpirovali aj jeho omnoho slávnejšieho menovca, ale nie príbuzného - tiež rodáka z Liptovského Svätého Mikuláša Jána Levoslava Bellu. Ďalej Jozef Grešák zhudobnil jeho báseň Pozdrav zďaleka. Spevokoly často siahajú k piesni Materinská reč v cudzine, ktorú Štefan Fajnor zložil na text Horalovej básne.
Materinská moja reč,
taká si mi milá,
akoby ma moja mať
menom oslovila.
Akoby ma ľúbajúc
k srdcu privíňala,
akoby ma žehnajúc
Bohu porúčala.
Materinská moja reč,
poklad môj v cudzine!
Keď zaspievam piesenku
v sladkej materčine:
oči sa mi zalejú
horkými slzami
a srdce sa poteší:
že je Boh nad nami.
Materinská moja reč,
reč mojej otčiny!
V tebe cítim milotu
rodnej doliny,
čujem horu zelenú,
ako spevom hučí,
čujem si mať milenú,
jak ma modliť učí.
Materinská moja reč,
reč otcov mojich!
Tys´ ten svätý majetok
čo som zdedil po nich.
Ty si mojím domovom
v ďalekej cudzine,
dušu nesieš túžbami
k nebeskej otčine.
Literárna kritika venovala Petrovi Bellovi Horalovi málo pozornosti. Nikto o ňom nenapísal monografiu či rozsiahlejšiu štúdiu. Pri príležitosti knižného vydania Horalových veršov rok po jeho smrti roku 1920 literárny kritik Štefan Krčméry napísal:
„Tichý Peter Horal uverejňoval svoje verše od polovice deväťdesiatych rokov. Bývali také nepatrné, beznáročné. Nevedeli sme ani, koľko ich má a čo všetko je v nich, až keď teraz, rok po jeho smrti, vyšli zobrané v úhľadnom zväzku: vidíme, že ich je hodný veniec a že je v nich hodne úprimnej, zdravej poézie. Z najväčšej čiastky Horalových piesní zaznieva túžba za domovom. Z úradníckej chyžky peštianskej letia vzdychy do Liptova, ku Kriváňu, k Váhu, s ktorými bola zrastená jeho detská duša, bez ktorých mu tak ťažko bolo žiť. Horal tam mrie za svojím rodným krajom - a v tom je kus slovenskej duše - že i "v nebi sa mu zacneje" za ním. Jeho básnické vyjadrenie je veľmi prosté. Sotva nájdeš nového prostriedku alebo obraz. Tak ako sa túžba za domovom od vekov nadväzovala na let lastovičky, ako sa alegorizovala sokolom v klietke alebo presadenou jedličkou, tak je to i uňho. Hviezdička pozdravuje mu rodný kraj, z večerných dúm vynoruje sa mu kostolíček a v duši zvoní dávno nepočutý večerný zvon. Viac piesní pointuje vo vyslovení túžby: aspoň raz umrieť na rodnej zemi. Ale hľa, tieto staré, veľmi staré motívy v jeho slohách vše tak pekne osviežujú. Zarazí ťa v nich čosi úprimného a pokocháš sa v nehľadanom kolorite, ktorým milujúca duša ovinie svoj rodný kraj. Sokola, ktorý mrie v klietke, si mnoho ráz videl, ale tu je sokol nový, v jeho duši žije tatranský kraj.“
Štefan Krčméry hodnotil vcelku pozitívne tvorbu Petra Bellu Horala. Omnoho kritickejší názor na jeho verše vyslovil v Národních listech roku 1914 v článku Dnešní poesie slovenská vtedy mladý literárny kritik František Votruba.
„Horal se v literatuře ohlásil velmi pozdě. Teprve Salvův a Kálalův sborník Od Šumavy k Tatrám, kde vyšly jeho Piesne o jedličke a Piesne z cudziny upozornily na básníka, kryjíceho se dlouho pod pseudonymem. Od té doby jmenovitě v Dennici objevuje se častěji jeho jméno. Verše Horalovy, hrajíci vcelku na jediné struně, rovněž blízké lidové písni, ale bez její hravosti, smíchu a ironie, marně vyhýbají nebezpečí jednotvárnosti a sentimentálního přebarvení. V baladách, romancích a jiních básních výpravných stroskotal zcela; trpí rozvleklostí a nedostatkem formy.“
Zdá sa, že z dvoch protipólnych názorov na Horalovu poéziu má pravdu kritickejší Františka Votrubu. Poézia Petra Bellu Horala je skutočne jednostrunná, nevýbojná, oddaná do vôle osudu. Výber motívov i básnické spracovanie je bez fantázie a stále sa opakuje. Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia pôsobili verše už anachronicky. Mladá nastupujúca literárna, ale aj politická generácia sa hlási o slovo omnoho dôraznejšie a agresívnejšie. Votruba písal tieto riadky, keď už v slovenskej literatúre dva roky bola známa Kraskova Nox et solitudo a Horalova poézia pôsobila ako napodobenina - a aj to nie celkom vydarená - štúrovskej poézie. Stráca jej odbojný osteň a je skôr prejavom rezignácie. Štúrovci si chceli slobodu vybojovať, Horal dúfal, že nám spadne sama do lona.
Lapili na horách sokola mladého,
vzali ho so sebou do sveta cudzieho;
so sebou ho vzali, do klietky ho dali:
mladému sokolu voľnosť odobrali.
Bo hoc on sedával na kráľovskom dvore,
predsa mu nebolo jak na Lysej H**e;
hoc ho aj najlepším kŕmili jedivom,
predsa mu nebolo jak na grúni sivom.
Hoc aj ho zo zlatej misky napájali,
predsa to nebola studnička spod skaly:
studnička spod skaly, čo hrkom sa valí,
jakby sa tie vlnky spolu zhovárali.
Tej vody na Tatre, kto sa raz napije,
čoby jak smutný bol, osviežie, ožije;
kto pri nej sa zrodil, kto pri nej pobudne:
na kraj ten ľúbezný nikdy nezabudne.
Sloboda - sloboda, slobodienka zlatá,
vtedy ťa svet spozná, keď si mu odňatá,
sloboda, sloboda, sladké potešenie,
vtedy ťa svet ľúbi, keď ťa viac už nenie!
Sloboda - dobrota, veľká ti hodnota!
Dal by som za teba vďačne pol života;
nielen pol života, ale hoc aj celý,
kebych ťa aspoň mal - na smrtnej posteli.
Peter Bella Horal sa dožil zániku Rakúsko-Uhorskej monarchie, ale do oslobodenej vlasti už nestihol prísť. Zomrel 13. júna 1919 v Budapešti. O devätnásť rokov neskôr hľadal jeho hrob v hlavnom meste Maďarska literárny historik Rudo Brtáň. Našiel ho po dlhom hľadaní na budínskom predmestí na cintoríne Farkasréti Temetö. Kríž a tabuľka s nápisom v maďarčine boli zhrdzavené a hrob bol porastený šípovými ružami a zimozeleňom.
Svoju návštevu na cintoríne Brtáň opísal v Cirkevných listoch:
„Vpravo je pochovaný akýsi Nusser Béla, po ľavej strane bol svieži hrob - Bellovej manželky? Jediná jeho dcéra žije vraj dnes v Budíne v dome, ktorý si Bella vystavil, keď odišiel na odpočinok ako úradník železničnej direkcie v Budapešti. Manželka Nemka, dcéra ponemčená, hoci ju otec od mladosti učieval slovenské piesne ľudové, národné i svoje. Koniec Bellovho života bol smutný a biedny. Penzia malá, honoráre za preklady u Páričku a v Nakladateľskom spolku neveľké, dva zväzky básní zaviazli ešte pred vojnou u Klimeša práve pre otázku honoráru, nedostatok potravín vo vojne a bieda po vojne, choroba obličiek /rak/ a staroba podlomili Horala. Neuvidel svojho Liptova, bratovi v Krakove dal slovenský nápis na pomník - jeho pomník v cudzej reči mlčí o jeho zásluhách. Či si ho vďační Liptáci prevezú, či splnia jeho životné želanie?“
Hrob Petra Bellu Horala sa pokúsil v novembri 2008 nájsť Gregor Papuček, slovenský spisovateľ žijúci a tvoriaci v Maďarsku. Na správe cintorína zistil, že Peter Bella bol pochovaný 15. júna 1919 v sektore III, rad 5. V maile mi napísal: „Vyhľadal som si piaty rad a prešiel som ho vonkoncom. Najstaršie hroby sú tam z 1950-tych rokov, aj tých je málo, a tie ostatné sú z neskorších rokov, končiac rokom 2008. Miestami som našiel hrob zarastený, musel som sa prehrabávať do húšte, a tak prečítať meno. Je tam aj taký hrob, ktorý je zrúcaný, ale žiadny popísaný kameň som nenašiel. Je tam aj hrob s dreveným, už celkom zhnitým krížom bez tabuľky. Tak som pochodil tri piate rady, ale žiaľ, hrob nášho básnika som nenašiel.“
Horalov hrob už neexistuje, ale stojí jeho dom, ktorý spomínal Rudo Brtáň. Aj to zistil Gregor Papuček na základe záznamov Súpisu adries a bytov mesta Budapešť, že Horal býval v druhom budapeštianskom obvode na Szönyegovej 3. V maile v júli 2009 mi napísal:
Je to vysoký, veľký troj-, či štvorposchodový dom. Navštívil som tam štyri rodiny, zaujímal som sa, či niekto z nich, napr. tí najstarší, sa pamätajú na meno Bella, Peter Bella, na rodinu Bellovcov. Zatiaľ som takého človeka tam nenašiel. Kruh ešte nie je uzavretý, všetky rodiny som ešte nevyspovedal. Jedni mladí manželia mi priniesli aj kópiu niekdajšieho výkresu celého komplexu tej budovy, je to veľká budova tvaru širokého U, ktorá tam bola postavená r. 1895! Ale Peter tam býval – podľa svedectva zväzkov Czim- és lakjegyzék, to jest Súpis adries a bytov mesta Budapešť – už aj predtým! Napr. r. 1888 je zapísaný ako: Béla Péter, vas. hiv. (vasuti hivatalnok – pozn. G. P.) I. Szőmyeg u. 3., čiže Peter Bella, železničný úradník. O 10 rokov neskôr, r. 1898 sa po prvý raz vyskytuje aj Béla Péterné, házt. (háztartásbeli –pozn. – G:P.), čo znamená že pracuje doma, v domácnosti. Ale môže to byť aj skratka slova Háztulajdonos, majiteľka domu! .
Čiže, keď ešte ten terajší dom tam nestál, on už tam býval na tejto adrese. Voľačo tam stáť muselo, keď tam býval. R. 1905-06 je prvý raz zaregistrovaný ako: nyug. máv. ellenőr t.j. nyugalmazott máv ellenőr t.j. železničný kontrolór na dôchodku. atď.
Po tomto voľakedy si postavili domček?! Ale kde? Lebo bývať bývali aj naďalej na adrese Szőnyeg u. 3.!!!
Možno sa podarí nájsť domček, v ktorom Horal s manželkou a dcérou býval na penzii. Ale bolo by dobré, keby sa aspoň skromnou tabuľkou na dome na ulici Szönyeg 3 pripomenulo, že tu žil Peter Bella Horal. Tento skromný básnik, tak milujúci svoju rodnú zem, by si to určite zaslúžil.
