28/01/2026
Medzigeneračná trauma
časť IV
Život je v neustálom pohybe, všetko je v procese premeny.
Z detí sa stali dospelí ľudia a každý si hľadal svoju polovičku.
Princezny sa vybrali na bál hľadať si ženícha.
Každá s maskou, akou sa prezentovala svetu. Bola to tá silná stránka, za ktorú sa skrývala, na ktorú stavala svoje prežitie.
Múdra si teda na bále našla princa Múdreho, Hravá princa Hravého a Líštička prefíkaná Lišiaka prefíkaného.
Človek by povedal, že teraz všetci mohli žiť šťastne až pokým nepomreli, ale pravda je taká, že deti z dysfunkčných rodín sa nevedia osamostatniť od mamy. Princezničky sa zabudli stať kráľovné. Naďalej boli v hierarchii pôvodnej rodiny ako deti, ktoré každý víkend poslušne pricupitali za mamkou.
Len tentokrát nie samé, ale v sprievode svojich princov.
Ťažko budovať vlastnú rodinu, keď si stále zaradený do systému dynamiky tej pôvodnej.
Už Boh to nejak tušil, preto hneď na začiatku Písma stojí, že muž opustí svoju matku.
Samozrejme, platí to aj pre ženu.
V zdravej rodine rodič nechá svoje dieťa dozrieť. Nebráni mu v samostatnosti, nie je nahnevaný keď sa neozve, chápe, že jeho dieťa má svoj život. Nesnaží sa mu doň silou mocou pliesť nevyžiadanými radami, nevyžiadanou pomocou v domácnosti, či o vnúčatá.
Takáto situácia je ťažká pre rodiča, ktorý si nevybudoval vlastný pocit hodnoty, ktorý nepracoval na vlastnom živote. Všetky potreby mu malo pokryť dieťa. Dieťa ho muselo uznávať bez diskusie, venerovať, nikdy nekonfrontovať. Úlohou dieťaťa bolo vždy počúvať, vedieť, že rodič má vždy jednoznačne pravdu a že ono nebude nikdy na jeho úrovni.
Ak je vlastné dieťa jediným zdrojom pocitu vlastnej hodnoty, samozrejme, že ho nenechám osamostatniť sa, lebo ho potrebujem. Aj keď v praxi to navonok vyzerá často tak, že dieťa potrebuje rodiča. Ono sa totiž naučilo podvedome spĺňať jeho želania a je schopné sabotovať svoj vlastný život tak, aby ho rodič mohol zachrániť. Takto mu opäť dodá pocit sebahodnoty na úkor vlastného života.
Prečo? No lebo ho nekonečne miluje ako len dieťa dokáže milovať svojho rodiča a naoplátku túži byť milované. Tohto pocitu sa mu ale v dysfunkčnej rodine nedostáva a tak mu neostáva nič iné len dúfať a snažiť sa. Dúfať a snažiť….za cenu všetkého...aj vlastného života, vlastného úspechu, úspechu založenia si vlastnej rodiny.
Kto je tu teda hrdina? Kto je tu kat a kto obeť?
Dáva obyčajný titul -rodič, matka, otec- automaticky právo na poctu a rešpekt?
Naučili sme sa ozaj vidieť?
Pokračovanie nabudúce.
Obrázok z internetu.
