26/05/2026
Chcem sa dnes o niečo podeliť. Prišla som na niečo, čo cítim už dlho. Dnes to chcem premeniť na písmenká, slová, vety a pustiť ich letieť do sveta. Som mentorka Katka a život, alebo skôr moja omama Deni s rodinkou, mi pripravili nezabudnuteľný zážitok. Mala som tú česť zúčastniť sa osláv prvého svätého prijímania Deniskiných vnučiek Denisky a Simonky.
Obe dievčatá boli jedny z prvých detí v programe Omama. Ba vlastne úplne prvé, keďže ich Deni nosila už na školenia, aby sme mohli trénovať na ozajstných deťoch. Tiež som nosila moje dvojčatá. Deniska mala v tom čase dva roky a Simonka bola ešte bábätko. Moje dvojčatá boli štvorročné. Ešte si pamätám, ako sa cez prestávku spolu hojdali na hojdačkách pred penziónom.
Poviem vám, dievčatá vyzerali ako dve princezné, úplne mi vyrazili dych! Mohla by som písať o tom, aká parádna oslava to bola. Vyzdobená sála plná krásne upravených hostí. Na stoloch všetko možné aj nemožné. Výborná kapela, fotograf, kameraman.
Cestou od auta do sály stretávam Deniskinho syna Adama so ženou Evkou a ich malou dcérou Lívinkou. Viem, že Evka statočne zvládla ťažký pôrod, doma má malé bábo a onedlho sa budú sťahovať do nového domčeka. Do sály nás uviedli Deniska s manželom Julom a jej syn Julo s nevestou Blankou, ktorí sú dnes hostiteľmi. Oboch poznám od ich tínedžerského veku. Pamätám si Blanku s tehotenským bruškom, ako kráča po móle na módnej prehliadke rómskych krojov. Dnes tu s prehľadom riadi hostinu pre 100 ľudí.
Ďalších Deniskiných synov poznám od ich detského veku, dnes sú už všetci mládenci so svojimi životmi. Poznám Deniskiných švagrov, ich manželky a deti, poznám svokrovcov. S každým prehodím pár viet a je to veľmi milé. Všetci ma poznajú po mene a vedia, že s Deniskou pracujeme v programe Omama. Vedia, čomu sa venuje, a fandia jej. Začínajú za mnou prichádzať ďalší ľudia a ja s úžasom sledujem, koľko mamičiek a oteckov z programu je tu. A tie malé bábätká, ktoré ich mamky ešte nedávno masírovali, dnes majú na sebe spoločenské šaty, obleky, košele. Spoznávam Riška, Dominika, Marianku a ďalších. A ony si ma stále pamätajú. Zdravia ma, usmievajú sa a vôbec sa nehanbia. Páni moji, je tu aj Kevin. Ešte teraz sa mu nechcelo rozprávať a dnes je z neho hotový gavalier! Medzi jeho prvé slová patrilo slovo opica. Obľúbené zviera z omamovskej knihy. To bolo radosti!
V kuchyni pomáha mamička malej Marianky s mandľovými očami – dnes už škôlkárky. Moja dcéra Magdalénka, s ktorou som prišla, nevychádza z úžasu, ako tu môžem poznať toľkých ľudí, ako si dokážem s každým niečo povedať, pospomínať. Pravdu povediac, sama som z toho v úžase. Cítim sa tu ako medzi svojimi. Rodičia sú hrdí na svoje deti, ktorým sa v škole darí. A ja sa teším s nimi.
A moja omama Deni! Presne vie, pri kom sa zastaviť, komu, čo a odkiaľ priniesť, kedy tancovať. Neoddychuje ani na chvíľku, no napriek tomu pôsobí sviežo a spokojne. Tu, vo svojej rodine, je vo svojom živle. Manžel ju sleduje hrdým pohľadom. Za posledné roky toho dokázala nemálo.
Mentorský vzťah je čosi úžasné! Môže byť profesionálny a zároveň hlboký a dojímavý. Stačí, že sa počujeme a už vieme, aký deň sme mali, či sme smutné, unavené alebo naopak veselé a spokojné. Popri pracovných veciach sme sa o sebe dozvedeli všeličo, o rodine, o problémoch, ktoré nás trápia, o veciach, ktoré nám prinášajú radosť.
Ďakujem, Deni, za tvoju prácu, za tvoju dôveru, za tvoje priateľstvo. A už teraz sa teším na to, čo všetko nám ešte život prinesie.
