21/12/2025
4. ADVENTNÁ NEDEĽA
JEŽIŠ SA NARODÍ Z MÁRIE, ZASNÚBENEJ S JOZEFOM
Mt 1, 18 – 24
S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť.
Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“
To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.
Evanjelium podľa Matúša sa začína rodokmeňom Ježiša. U Matúša čítame: „Kniha pôvodu (gr. biblos geneseos) Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho. Abrahám zrodil Izáka...“ a tak ďalej, nasleduje celý rad generácií. Aby sme to pochopili, musíme sa vžiť do židovskej kultúry.
V hebrejčine tých čias neexistovalo slovo rodičia. Bol tam otec, ten, kto plodí/rodí, a matka, ktorá iba porodí. Pri zrode nového života, podľa presvedčenia tej doby, otec a matka neprispievali rovnakým spôsobom. Matka bola považovaná iba za akýsi inkubátor, do ktorého muž vloží semeno, a potom po určitom čase príde na svet dieťa. Ale všetko je mužovo, žena k tomu nijak neprispieva. Teda je to muž, ktorý rodí. On je rodič.
A tak tu máme celý rodokmeň Ježiša, generáciu za generáciou, mužov, ktorí rodia iných mužov, až prídeme k veršu 16: „Jakub (Jakub je dedko Ježiša, Jozefov otec) zrodil Jozefa...“ Tu by sme čakali, že sa po štyridsiaty raz objaví slovo zrodiť, teda Jozef zrodil Ježiša. Namiesto toho sa tu tento rodokmeň pretne: „Jakub zrodil Jozefa, manžela Márie, z ktorej bol zrodený Ježiš, nazývaný Kristus.“ Je to niečo nové. Neuveriteľne nové! Márii je pripísané to isté sloveso „zrodiť“, ktoré bolo pripisované generáciám mužov.
Čo tým chce evanjelista povedať? Že Jozefom a Máriou sa končí tradícia, ktorá sa zrodila a má svoj počiatok v čase a ktorá niesla celé dejiny Izraela. Otec, keď rodí syna, neodovzdáva mu len fyzický, biologický život, ale celú tradíciu a duchovnosť svojho ľudu. No a všetok vzácny kapitál dejín sa zastaví pri Jozefovi. Ježišom sa začína nové stvorenie. Pozrime sa na úryvok, ktorý predstavuje liturgia v túto nedeľu. Je z Matúša, prvá kapitola, verše 18 až 24.
„Toto je pôvod Ježiša Krista“ – doslova: toto Ježiša Krista je pôvod (gr. genesis). Evanjelista sa odvoláva na slovo, výraz z prvej knihy Biblie. Naznačuje, že v Ježišovi je nové stvorenie, niečo neslýchané, niečo, čo sa ešte nikdy nestalo. „Toto je pôvod Ježiša Krista“, toto je »genesis« Ježiša Krista.
„Jeho matka Mária...“ bola nie zasnúbená, ale vydatá. Tu treba pochopiť, aká bola inštitúcia manželstva v Ježišových časoch. Uzatváranie manželstva sa konalo v dvoch fázach. Prvá časť sa nazýva sobáš a druhá, o rok neskôr, svadba. Uzavretie manželstva je teda rozdelené na dve časti. Mária a Jozef sú v prvej fáze. Už sa vzali, už sú manžel a manželka, ale ešte nežijú spolu.
„Jeho matka Mária bola...“, teda nie „zasnúbená,“ ale vydatá za Jozefa, „ale skôr, ako by boli začali spolu bývať,“ teda predtým, než ich manželstvo prešlo do druhej fázy, čiže vzájomného spolužitia v otcovskom dome manžela, „ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.“ Čo nám chce evanjelista týmto tvrdením naznačiť?
V prvom rade sa pozrime na pojmy. V hebrejčine sa duch označuje termínom »ruah«, pričom toto slovo je v ženskom rode. V gréčtine sa duch označuje termínom »pneuma« a toto slovo je v strednom rode. Evanjelista sa tak absolútne vyhýba akémukoľvek prepojeniu na tie príbehy o bohoch, ktorí sa sexuálne spájali s dievčatami a ktoré boli v pohanskom svete časté. Nejde teda o sexuálne spojenie muža so ženou! Preto evanjelista používa výraz v strednom rode. Ale čo je Duch Svätý? Je stvoriteľskou Božou silou. To, čo sa v Ježišovi narodilo, je tá istá sila, ktorá dala počiatok stvoreniu. Tak ako v Knihe Genezis, na ktorú Matúš odkazuje: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem (...) a Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1, 1 – 2), teraz Duch Boží opäť vstupuje do tohto stvorenia.
„Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý...“ Nie však spravodlivý v našom morálnom význame. »Spravodlivý« označuje toho, kto verne zachováva všetky pravidlá a nariadenia zákona, „a nechcel ju vystaviť potupe...“ Už v prvej fáze manželstva boli ženích a nevesta manželom a manželkou. Preto boli vydané opatrenia v tomto smere, ktoré stanovujú, že v prípade cudzoložstva bola žena ukameňovaná. Jozef v sebe rieši dilemu a túto drámu apokryfy, ako napr. Protoevanjelium Jakubovo, vyjadrujú veľmi účinne. Jozef tam uvažuje: „Ak ukryjem jej chybu, postavím sa proti Pánovmu zákonu.“ Jozef tak stojí pred veľkou drámou! On je verný zachovávateľ zákona. Ten mu nariaďuje, aby obvinil a nechal zabiť nevernú, cudzoložnú ženu. Ale on to tak necíti, „preto ju zamýšľal potajomky prepustiť...“ Prepustenie ženy bolo v tom čase veľmi jednoduché. Stačilo vziať papier, na ktorý manžel jednoducho napísal: „Ty od dnešného dňa už nie si moja žena“, dať ho žene do ruky a poslať ju preč. Dôvody takého prepustenia mohli byť mnohé a rôzne, takže s tým by nebol žiadny problém. A to je to, čo Jozef chce urobiť.
„Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel...“ Tu sa po prvý raz v Evanjeliu podľa Matúša objaví výraz »Pánov anjel«. V židovskej kultúre bol Boh ďaleko od ľudí. Keď však mal zasiahnuť do ich životov, nikdy sa nepredstavoval vo svojom božstve osobne, ale vždy spôsobom vyjadriteľným prostredníctvom formuly »Pánov anjel«. Pánov anjel preto nepredstavuje anjela vyslaného Bohom, ale samého Boha, ktorý vstupuje do kontaktu a dialógu s ľuďmi.
Prečo vo sne? O sne v Knihe Numeri čítame: „Počúvajte moje slová: Ak je medzi vami prorok, tak sa mu zjavujem ja, Pán, vo videní a hovorím s ním vo sne!“ (Nm 12, 6). Boh je teda ďaleko od ľudí, nezjavuje sa im priamo, ale len prostredníctvom sna. Tento Pánov anjel sa tu zjaví po prvý raz. Celkove sa v evanjeliu vyskytuje tri razy, a to zakaždým v súvislosti so životom. Po prvý raz tu, keď Boh dáva život, potom sa zjaví, aby tento život ochránil pred Herodesovým vraždením: „Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: ‚Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil‘“ (Mt 2, 13). A nakoniec pri vzkriesení, kde potvrdzuje, že život, ktorý pochádza od Boha, je nezničiteľný: „V tom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň“ (Mt 28, 2).
„A povedal: ‚Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.‘“ Toto je Božie uistenie, že Mária nie je cudzoložná žena, že nezradila Jozefa, ale v nej sa stvorilo niečo nové. Je to nové stvorenie, ktoré sa sformúva v Márii.
„Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ Tu evanjelista dáva do súvislosti meno Ježiš a záchranu ľudu z hriechov. Toto je v slovenčine ťažko pochopiteľné, ale nie v hebrejčine. Ježiš v hebrejčine je »Ješua« a sloveso spasiť, zachrániť v budúcom čase (čiže spasí, zachráni) znie »jošuà«. Takže v hebrejčine tu vzniká slovná hračka: »dáš mu meno Ješua – Ježiš, lebo on jošuà – zachráni svoj ľud«. V slovenčine to môžeme urobiť s výrazom »bude sa volať Spasiteľ, lebo on spasí svoj ľud z jeho hriechov«. Matúš ako jediný evanjelista v rozprávaní o Pánovej večeri pridáva slová o Ježišovej krvi, ktorá sa vylieva na odstránenie, odpustenie hriechov. Hriechy nie sú viny, chyby a nedostatky ľudí. Hriech je negatívna minulosť. Minulosť, ktorá nie je v súlade s Božou vôľou.
„To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka...“ Tu sa odkazuje na 7. kapitolu proroka Izaiáša, verš 14, kde sa prorok obracia na kráľa Achaza a oznamuje mu narodenie syna, budúceho kráľa Ezekiáša: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14).
„Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel...“ Tu je bod, ku ktorému nás chcel evanjelista priviesť a ktorý je základným motívom celej jeho teológie, celého jeho evanjelia, veľkej noviny, ktorú prinesie Ježiš. Boh, ktorý sa stal človekom, čo znamená »Boh s nami«. Prečo je práve toto hlavným motívom? Pretože sa objaví najprv tu na začiatku evanjelia, potom asi v polovici evanjelia a znova na konci tohto evanjelia, keď Ježiš povie: „Ja som s vami navždy“ (porov. Mt 28, 20).
Toto je nová, radostná správa, ktorú nám prináša Ježiš. Boh, ktorý nie je ďaleko, ale je Boh s nami. Teda ak je Boh s nami, už ho netreba hľadať, ale prijať a s ním i ako on ísť v ústrety ľuďom. Zatiaľ čo predtým ľudstvo žilo pre Boha, bolo orientované k Bohu, pričom cieľom bol Boh, teraz ľudstvo s Ježišom žije Boha a s ním tak ako on prináša túto vlnu lásky všetkému stvoreniu.
„Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.“ Jozef je teda predstavený ako spravodlivý v pravom zmysle slova, ako ten, čo ide dokonca nad rámec tradičných požiadaviek zákona. Jozef je v súlade s Božím slovom a zachováva ho aj vtedy, keď ide proti vlastným zvykom a náboženským pravidlám. Vďaka nedodržaniu zákona Duch Svätý robí škáročku a môže tvoriť a formovať nový Ježišov život.
Zdroj: Poklad evanjelia, liturgický rok A
Kniha Poklad evanjelia - Liturgický rok A (Alberto Maggi) na sklade v Martinuse. Nakupujte knihy online vo vašom obľúbenom kníhkupectve!
