26/07/2026
Slovensko a Česko: Dva národy, dve cesty. Spoločný štát už nikdy viac
Iná mentalita. Iný genofond. Iba krátka spoločná história. Česi sú naši bratranci, nie bratia. Našimi najbližšími bratmi sú Moravania. Napriek tomu vznikol v roku 1918 bez referenda umelý štátny útvar menom Česko-Slovensko. Od začiatku ho sprevádzal pražský šovinizmus, podceňovanie až dehonestácia Slovákov a slovenského národa zo strany Masaryka, Beneša a pražskej elity. Presadzovala sa čechoslovakistická ideológia, ktorá neuznávala Slovákov ako svojbytný národ. Nasledovalo porušenie Pittsburskej dohody a nenaplnenie predstáv o rovnoprávnom postavení Slovákov v spoločnom štáte. Rozdielnosť oboch národov sa naplno prejavila aj v politickom smerovaní po druhej svetovej vojne. Na Slovensku vyhrali demokrati. V Čechách komunisti. V celoštátnom súčte však opäť zvíťazili komunisti – aj vďaka pravidlám, ktoré neboli voči ostatným stranám celkom férové. Žiadna politická strana totiž nemohla kandidovať v oboch častiach republiky. Napriek tomu sa pri celorepublikových výsledkoch hlasy slovenských komunistov z KSS a českých komunistov z KSČ zrátavali, čo im zaručilo víťazstvo. Výsledok volieb na Slovensku bol pritom jednoznačný. V roku 1946 tu zvíťazila Demokratická strana so ziskom 62 % platných hlasov. V Čechách, na Morave a v Sliezsku zvíťazila KSČ so ziskom 31,05 %. Napriek tomu k nám bola boľševická ideológia importovaná zo západu – z Prahy. O to paradoxnejšie pôsobí neustále poukazovanie Čechov na Slovenský štát a poučovanie Slovákov o období druhej svetovej vojny. Protektorát Čechy a Morava pracoval pre nemecké vojnové úsilie prakticky až do samotného konca vojny – do 14.00 hod. 7. mája 1945, resp. do 8. mája 1945, keď sa výroba definitívne zastavila až s kapituláciou Nemecka. Existuje pritom aj ďalšia kapitola, o ktorej sa po druhej svetovej vojne otvorene nehovorí. Často sa tvrdí, že Česi počas vojny neslúžili vo Wehrmachte. Ani to však podľa povojnových záznamov a registrov sovietskeho NKVD nie je pravda, minimálne z hľadiska občianstva. Na strane Wehrmachtu malo bojovať približne 200 000 Čechov zo zmiešaných česko-nemeckých rodín. Po zriadení protektorátu prijali nemecké občianstvo, no svojho českého občianstva sa nikdy formálne nevzdali. A potom prišiel rok 1993. Mnohí nám predpovedali katastrofu. Tvrdili, že po vzniku samostatnej Slovenskej republiky naša mena nevydrží ani pol roka. Že do dvoch rokov pôjdeme po kolenách prosiť do Prahy, aby nás zobrali naspäť do spoločného štátu. Nestalo sa. Namiesto katastrofy prišlo jedno z najpokojnejších rozdelení spoločného štátu v moderných dejinách. Svet sa pýtal: „Ako ste to dokázali? Veď všade inde to prebehlo krvavou cestou.“ Mierové rozdelenie Česko-Slovenska sa stalo príkladom toho, že dva národy sa môžu rozísť bez vojny a bez krvi. Česko-Slovensko zaniklo ústavnou cestou a so súhlasom oboch parlamentov. Vznikli dva štáty. Dva suverénne národy. Každý so svojou vlastnou cestou a vlastnou budúcnosťou. Ale už nikdy viac spoločný štát, v ktorom má byť Česko na prvom mieste a Slovensko, písané s malým „s“, iba jeho príveskom či kolóniou. Dobrí susedia? Áno. Vzájomný rešpekt? Samozrejme. Spolupráca rovnocenných štátov? Určite. Ale spoločný štát? Už nikdy viac. Takto by si to určite prial aj otec národa Ľudovít Štúr, ktorého činy priamo a zákonite viedli k samostatnosti a vzniku Slovenskej republiky. Nech žije Slovenská republika!
