28/11/2025
...Príbehy z ústupových bojov ruskej armády v dunajskom údolí počas októbra - novembra roku 1805 tak, ako ich zachytila waidhausenská kronika...
Rok 1805 – Strašné a príšerné časy v údolí Dunaja
(„Čas hrôzy na Dunaji“)
Keď sa Napoleon Bonaparte korunoval v decembri roku 1804 na cisára všetkých Francúzov, prijal rímsko-nemecký cisár František II. úmysel svoje dedičné predlitavské krajiny povýšiť na dedičné cisárstvo a prijať titul „cisár Rakúsky“. Vznikla tak paradoxná situácia. František bol ako František II. cisárom „Svätej ríše rímskej“ a zároveň ako František I. cisárom jednej jej časti. O ďalších jeho tituloch nehovoriac – ako kráľovi uhorskom, českom a haličskom...
V auguste roku 1805 sa spojilo Rusko s Anglickom proti dobyvačnému Francúzsku. Neskôr sa pripojilo i novopečené cisárske Rakúsko. Ďalším členom paktu sa stalo Švédsko. Vznikla tak už v poradí III. koalícia ktorá sa však na bojiskách príliš v minulosti nevyznamenávala. V jeseni 1805 pochodovali dve ruské armády na pomoc Rakúsku, avšak Rakúšania boli v nemeckom Švábsku obkľúčení v ulmskom kotli a porazení Francúzmi oveľa skôr ako ta dorazili prví Rusi.
Rozbité rakúske sily ustupovali údolím Dunaja k blížiacim sa Rusom, v pätách mali postupujúcich Francúzov. Tí tiahli na Viedeň, Rusi a Rakúšania však pri Kremse uhli na druhý dunajský breh a ustupovali ďalej na Moravu. Francúzi sa zmocnili Viedne a rozptýlili sa až po uhorskú hranicu, pričom obsadili uhorské hlavné mesto Prešporok.
Hlavné udalosti tohto ťaženia sa však presunuli na moravské polia kde slavkovská bitka urobila definitívny koniec vojenskej kampani III. koalície v Európe. Jediným úspechom spojencov bola trafalgarská námorná bitka kde anglická stredomorská eskadra porazila francúzsko-španielsku eskadru. Talianske bojisko predstavovalo vedľajšie javisko vojnových operácii, podobne ako bojisko severonemecké či stredomorské.
Na hlavnom smere udalostí – v údolí Dunaja trpeli predovšetkým obyčajní ľudia.
A o to sa chcem s vami, milí čitatelia, podeliť. (PeS)
„Rusi rabujú, Francúzi kradnú“
"6.októbra 1805 pretiahlo Amstettenom prvých 500 Rusov. Do 26.októbra okolo 70.000 vojakov vrátane našich. Celý kraj i všetko obyvateľstvo preklína predovšetkým Rusov ktorí rabujú ešte horšie ako nepriateľ. Bijú ľudí, predovšetkým sedliakov ktorým berú statok i poživeň. Neraz im odvádzajú celé povozy i s koňmi, majiteľom „zaplatia“ bitkou a niekedy ich došľahajú bičom..."
"Na deň svätého Engelberta /7.XI. – pozn. PeS/ padla strašná hrôza a úzkosť na celý kraj. Prešlo ním okolo 20.-23.000 Francúzov. Ich kavaléria bola za pochodu pohľadná, infantéria mala oku lahodiacu peknú tureckú muziku. Kiež by dal Boh aby len pochodovali! Počas cesty vo Waidhofene časť vojakov po našich biedach vytrpených od divej ruskej soldatesky, počala rabovať. Neporiadok a zbojstvo nepoznali hraníc. Všetko mäso, chlieb, ovos, kone, ovce, plodiny, pivo a víno si brali bez dovolenia a peňazí. Nebolo od nich ani od oficierov počuť žiadne ospravedlnenia, hoci richtár po dvakrát vyzval francúzskych veliteľov o nápravu správania sa ich ľudí. Vysmiali ho a uložili mu v jeho usadlosti ubytovať a živiť svojim majetkom 100 pešiakov. Ešte predtým však 50 iných vojakov pozorne prehľadalo celú jeho usadlosť i hospodárstvo a pokradli poskrývané zásoby..."
"Utrpenie obyvateľstva nemalo hranice. Zovšadiaľ vojaci bez rozdielu brali potraviny a oblečenie, ničii majetok a zariadenie. Okná boli vybíjané pažbami muškiet, dvere a okná povyrážané. Mnohé cennosti dobre skryté svojimi majiteľmi z obavy boli vojačiskami nájdené pod hrozbou násilia a bitky. Mnohé skvostné a slávne ženy boli sprznené aj len tak na ulici..."
"Žiadna živá duša si nemohla byť istá keď vyšla na cesty. Taký človek bol dolapený, povalený na zem a pripravený o všetko šatstvo a cennosti.
Mnohým zvliekli takto obuv na ulici a bitkou im ešte ublížili na tele. Plášte, klobúky, periny, kabáty a kožuchy, šatky – všetko čo malo cenu a slúžilo za trochu tepla bolo ukradnuté. Ľudia sa modlili aby tieto dni už skončili a aspoň holý život im bol zachovaný. Tak šli tieto dni útlaku a rabovania..."
/Waidhofenská kronika/
Ruské hlavné velenie reprezentované generálom infantérie, kniežaťom Kutuzovom ku ktorého armáde sa pripojili rakúske menšie oddiely generálov Nostitza a Kienmayera ustupovali pred Francúzmi od Brannau nad Innom údolím Dunaja. 8.novembra dosiahli spojenecké kolóny Sankt Polten. Po boji na zdržanie Francúzov pri Mauterne prekročili pri Kremse Dunaj a spálili za sebou most. Najbližší most bol až vo Viedni a ten strážili početné sily Rakúšanov.
„Ako zúrivé beštie“
"8.novembra 1805 ráno nemali obyvatelia Loibenu poňatia o ubytovaní vojakov, ani šajnu čo sa na nich valí. Najprv pritiahli ruské hliadky. Divým kozákom nič dobré z očí nepozeralo.
Po nich prišli francúzske predné hliadky. Všetci hľadali cennosti, zlato, striebro. Tiež víno, pivo, potraviny. Povylamovali dvere do pivníc, ukradli takmer z nich všetko víno. Niektoré zapálili. Neopísateľné príkoria vytrpeli obyvatelia na vlastnej koži počas dňa bitky. Mnoho ľudstva sa zo strachu ukrylo v neopísateľnom strachu vo veľkých a hlbokých farských pivniciach..."
"Priateľ sa už nedal od nepriateľa rozoznať. Najmä spojeneckí Rusi boli mnohokrát ešte horší, neľútostnejší a zúrivejší ako Francúzi. Nemali dosť len vína ktorým sa mocne opili, poničili i sudy a mnohé vinohradnícke náčinie. Nakoniec víno zo samopaše porozlievali po zemi..."
"Nájomníkovi Mayrovi z Rothenhofu vypili alebo inak zničili na 1000 mier vína, časť povylievali. Keď sa navečer dňa sv. Martina /11.XI. – pozn. PeS/ vrátili ako víťazi do dediny, všade a vo všetkých domoch v celom okolí hľadali Francúzov skrytých či ranených. Akonáhle nejakého našli alebo vystriehli hneď ho zavraždili. Tak napríklad jedného francúzskeho granátnika našli ukrytého v udiarni mäsa. Cez škáry doňho pichali bajonetmi až mu potrhalo črevá ktoré mu vypadli von pričom Rusi vôbec nedbali na jeho krik a pili víno..."
"Oba úrady – meštiansky i farský – sa predtým chovali k Francúzom slušne. Rusi ich však úplne vyrabovali. Z loibenského pána farára strhli Rusi rúcho a ukradli z neho obuv. Opití Rusi ako zúrivé beštie navečer dňa po bitke založili na troch miestach Unter-Loibenu požiar, rozohnali obyvateľstvo a zabili mnohých čo sa pokúšali chrániť si majetok a postavili sa im..."
"V Langenlois francúzski ľahkí pešiaci sa komplimentmi snažili obmäkčiť obyvateľstvo a obstarať si tak potrebné zásoby či veci inej osobnej potreby. Niekomu peknými rečami a peniazmi dobre zaplatili a dvoje tak dosiahli. Inokedy človeka povalili na zem do blata a o všetko ho obrali, ba i čižmy mu stiahli..."
"Sotva odišli Rusi a ľahšie sa nám dýchalo, vtiahlo 20.000 Francúzov do Loibenu – medzi nimi však v Depontovej divízii /Dupont – pozn. PeS/ nachádzalo mnoho nizozemských vojakov, luteránov i kalvínov. Dobrí, slušní ľudia.
Popri nich ale ostatní Francúzi pili víno ktoré Rusi nestihli vyliať, zničiť alebo vypiť. Títo vypili 2.450 mier vína, páchali podobné škody ako Rusi – pálili, kradli, pľundrovali a zbíjali čo sa len dalo..."
"Ruskí barbari znesvätili i chrám Boží. Tabernákulum celé vykradli, sväté hostie porozkusovali, časť rozsypali po zemi a v opitosti sa nimi pokúšali kŕmiť svoje kone.
Títo barbarskí synovia Uralu a stepi zničili zariadenie kostola, porúbali a popálili lavice, povybíjali vzácne okná a zo svätostánku urobili stajňu pre svoje kone..."
"Podobných vecí sa Rusi dopustili v Tirnsteine. V dedine Ober-Loiben bolo 60, v Unter-Loiben 500 mŕtvych. Do 1.000 obyvateľov bolo rozohnaných po kraji okolo Dunaja ktorý bol celý spustošený, vyjedený a vykradnutý. Na hodinu cesty odtiaľto bolo všetko modré od francúzskych uniforiem ktoré sa s pribúdajúcimi dňami množili..."
Krems a priľahlé dediny museli ubytovať do 25.000 Rusov a živiť ich. Podľa plánov rakúskeho náčelníka štábu u Kutuzova, majora Schmitta obkľúčili rusko-rakúske oddiely francúzsky zbor maršala Mortiéra ktorý na ľavom dunajskom brehu operoval samostatne. V dňoch 10.-11.novembra sa obe strany stretli v bojoch pri Durnsteine a Loibene.
Francúzi stratili okolo 7.000, spojenci okolo 4.000 mužov. Major Schmitt bol v boji zabitý, Mortiérov zbor však prestal prakticky existovať.
Pri ústupe Rusov a zvyškov cisárskych bude generál Bagration kryť pri Schongrabene ústup. Zvedie tu boj proti jednotkám maršalov Murata, Soulta a Lannesa. Francúzi ovládajú Viedeň a obsadzujú i táborský most. Rusi síce budú porazení a na ústupe, strategický manéver Rusov však bude úspešný. Hlavné ruské sily pod Kutuzovom pochodujú smerom na Moravu s takmer dvojdenným náskokom pred dotierajúcimi Francúzmi.
L.N. Tolstoj tejto epizóde venoval vo svojom románe Vojna a mier pomerne široký priestor.
„Boj pri Schöngrabene“
"Ako sa princ Murat presvedčil, že ruskí generáli s časťou armády nastúpili pochod a smerujú na Znojmo, zhromaždil svoje sily a zaútočil na nepriateľa 16.novembra o štvrtej hodine popoludňajšej. Pri Guntersdorfe sa nachádzajúci držal úlohu útočiť a obrátil ruský zadný voj na útek. Francúzi však vytrpeli veľa od brániacich sa Rusov. Nepriateľ stratil 12 kanónov, 100 vozov s vojenským imaním a batožinou. Bolo mu vzatých 2.000 zajatcov. Do 2.000 Rusov ostalo na bojisku..."
/Viedenské noviny, 20.novembra 1805/
(Preložil a spísal : PeS)
