09/06/2026
Z knižnice Chmurnika.
Pohjoistuulen Metsä
Fínsko je zvláštna krajina má zvláštnych obyvateľov. V mnohom sa podobá na Slovensko. Spotrebou alkoholu i vzťahom našich predkov k stromom a zvieratám.
Kedysi sme v Prešove zorganizovali výstavu fínskej fotografky Sanni Seppo. A pozvali sme ju samozrejme aj na niekoľkodňový pobyt na Čergov. Bol to zážitok pre všetky strany.
Sanni Seppo vydala pred nedávnom, s kamarátkou, Ritou Kovalainen, veľmi zaujímavú knihu Pohjoistuulen Metsä. A to je jedna z vecí, ktorá ukazuje, koľko toho máme spoločného.
Kniha, ktorá by sa po slovensky dala nazvať Les severného vetra, nás zavedie do neznámeho prírodného lesa.
Veľká neznáma – fínsky prírodný les – je domovom pre desiatky tisíc organizmov. Jeden žije v vývržku sovy, druhý pri kmeni storočnej borovice, tretí potrebuje divočinu rozprestierajúcu sa na mnoho kilometrov. Pre niektorých je meter dlhá vzdialenosť, pre iných je storočie príliš krátke a všetci sú prepojení prostredníctvom zložitých sietí vzájomných vzťahov.
Pohjoistuulen Metsä je kniha, ktorá ťa len tak nepozýva do lesa – ona ťa tam vtiahne a nechá ťa tam stáť v tichu. V lese, kde aj tvoj dych znie ako rušenie posvätného priestoru.
Seppo a Kovalainen tu nerobia „pekné fotky prírody“. Oni dokumentujú posledné percento skutočného lesa, toho, ktorý nepozná pílu, harvestor ani excelovskú tabuľku výnosov. Ich fotozábery sú presné: staré kmene, mŕtve drevo, huby, stonožky, machové pohovky, tma, svetlo, pomalosť. Všetko, čo robí les lesom, nie umelou plantážou.
Kniha je zároveň encyklopédiou ekosystémov a umeleckým manifestom. Texty sú postavené na výskume, rozhovoroch s vedcami a aktivistami, na dlhoročnom terénnom putovaní po zvyškoch severských pralesov.
Výsledok je fascinujúci. Viac ako 400 fotografií, ktoré sú skôr portrétmi než dokumentom. A je tu aj ekologická presnosť, ktorá vysvetľuje, prečo starý les nie je „nevyužitý zdroj“, ale živý superorganismus.
Je to kniha, ktorá ti pripomenie, že les nie je kulisa, ale svet sám o sebe. A že ak ho stratíme, stratíme viac než drevo. Keby les vedel hovoriť, kričal by presne takto – cez fotografie, ktoré ukazujú, čo všetko sme už stihli zničiť, a čo ešte stále predstierame, že existuje.
Pohjoistuulen Metsä nie je len „kniha o lese“. Je to dokument o svete, ktorý mizne rýchlejšie, než ho stíhame spoznávať.
Sanni Seppo (fotografie) a Ritva Kovalainen (texty) tu vytvárajú encyklopédiu starých lesov, ale nie akademickú – skôr zmyslovú, takmer rituálnu.
Kľúčových kvalít je niekoľko. Fotografie ako dôkaz – nie estetizácia, ale presná, ekologicky pravdivá vizuálna výpoveď, ekologická presnosť – kniha stojí na terénnom výskume, spolupráci s vedcami, mapovaní biotopov, ticho a pomalosť – rytmus knihy kopíruje rytmus starého lesa, nič sa neponáhľa, všetko má vrstvy nanesené na sebe, etický rozmer – kniha je zároveň obžaloba aj modlitba.
Musím sa priznať, že neznámu Sanni Seppo mám rád a známeho Wohllebena nie. Seppo je totiž iná liga než Wohlleben.
Peter Wohlleben je populárny, čitateľný, sympatický. Ale jeho knihy sú populárno-náučné eseje, ktoré zjednodušujú, antropomorfizujú a pracujú s metaforami, ktoré sú skôr pedagogické než presné.
To nie je kritika – jeho cieľ je iný. Ale keď ich porovnáš so Seppo, rozdiel je ako medzi dokumentom BBC a terénnou prácou biologičky, ktorá žije v pralese.
Ak to porovnám, tak Wohlleben je rozprávač, ktorý používa metafory, aby laik pochopil les. Seppo je dokumentaristka, ktorá ukazuje les taký, aký je – bez metafor, bez zjednodušení. Wohlleben popularizuje a robí osvetu, „aby sme mali radi les“. Seppo archivuje a propaguje ochranu a výskum, „aby sme pochopili, čo strácame“. Wohlleben píše textové eseje s občasnými poetickými obrazmi.
Seppo vyrobila v svojej knihe vizuálnu a ekologickú symfóniu. Wohlleben až príliš zjednodušuje a kritizujú ho aj vedci. Seppo spolupracuje s biológmi, mykológmi, ochranármi; jej kniha je vedecky presná.
Pohjoistuulen Metsä je jednoducho kniha, ktorá stojí mimo všetky kategórie. Nie je to populárna ekológia, ale vizuálno-vedecký dokument o posledných starých lesoch severu. V porovnaní s Wohllebenom pôsobí hlbšie, presnejšie a naliehavejšie – nie preto, že by bola „lepší text“, ale preto, že je to kniha, ktorá vznikla v teréne, nie za stolom. Je to atlas miznúceho sveta.
A potom je tu Sanni Seppo a Čergov.
A samozrejme podnik Lesy SR a miznúce staré lesy nad Hertníkom.
Pohjoistuulen Metsä od Sanni Seppo je kniha, ktorá by mala byť povinným čítaním pre každého, kto v Lesoch SR podpisuje Program Starostlivosti o Les – PSOL. Nie preto, aby sa niečo naučil o lese. Ale preto, aby konečne pochopil, čo ničí.
Na Čergove sú totiž posledné staré lesy, ktoré miznú potichu
Nad Hertníkom sa ešte donedávna držali zvyšky starých bukových a jedľových porastov, ktoré prežili len preto, že boli neprístupné, strmé a pre drevárenský priemysel „nezaujímavé“. A stáročia ich chránila rodina Forgáčovcov . Predkovia Marcel Forgáč. To už neplatí.
Lesy SR dnes ťažia aj tam, kde by ešte pred desiatimi rokmi nikto nešiel. Nie preto, že by to bolo potrebné. Ale preto, že všetko, čo je staré, je pre nich „nevyužitý potenciál“.
Seppo by to odfotila tak, že by už nikto nemohol predstierať, že ide o „hospodárenie“. Lebo to, čo sa deje nad Hertníkom, nie je hospodárenie. Je to systematické rozoberanie ekosystému, ktorý sa nedá nahradiť. Lesy SR sú podnik, ktorý si mýli les s drevárňou. Áno, Lesy SR radi hovoria o „zdravom lese“, „obnoviteľnom zdroji“, „udržateľnom hospodárení“.
Stačí sa prejsť nad Hertník a človek pochopí, že tieto frázy sú len marketingové nálepky na realite, ktorá je brutálne jednoduchá: kde sa dá rúbať, tam sa rúbe. Kde sa nedalo rúbať, tam sa už dá. Kde bol starý les, tam bude umelá plantáž.
Seppo by to nazvala pravým menom: kolonizácia krajiny motorovými pílami. Starý les nie je „zásoba dreva“ – je to ekosystém, ktorý sa nedá vysadiť.
Lesy SR tvrdia, že „vysadia nový les“. Ale nad Hertníkom vidíš, čo to znamená v praxi: bukové a smrekové monokultúry, rovné riadky stromčekov, pôdu rozbitú ťažkou technikou, a ticho, v ktorom už nič nežije.
Starý les je ale predovšetkým niečo úplne iné. Stovky rokov vývoja, pôdne hubové siete, dutiny pre vtáky a cicavce, mŕtve drevo ako základ biodiverzity. A toto všetko Lesy SR zničia za pár dní. Potom to nazvú „obnovou“.
Seppo by to odfotila tak, že by už nikto nemohol klamať a ukázala by že Čergov nie je drevársky sklad – je to posledný tichý masív východu.
Čergov je jedinečný práve tým, že nie je Tatrami. Nie je preplnený turistami. Nie je komerčný. Nie je „produkt“. A práve preto je pre Lesy SR ideálny. Môžu tam rúbať bez toho, aby si to niekto všimol.
Seppo by ukázala, že miznúce staré lesy nad Hertníkom nie sú „lokálna záležitosť“. Sú to posledné fragmenty pôvodného karpatského lesa, ktorý sa už nikdy nevráti, ak zmizne.
Preto je Seppo pre Lesy SR nebezpečná.
Pretože jej kniha robí niečo, čo Lesy SR neznášajú: ukazuje realitu bez komentára.
A realita je pre Lesy SR najväčší nepriateľ. Sanni Seppo nepotrebuje PR oddelenie, certifikáty, výhovorky o kalamite ani grafy o „zdraví lesa“.
Stačí jej ukázať starý les. A zrazu je jasné, že všetko, čo sa deje nad Hertníkom, je nenávratná strata maskovaná ako hospodárenie.
