Duševné zdravie mužov

11/06/2026

Mnohí muži by vedeli presne pomenovať, čo im v živote chýba.
Partnerka. Lepšia práca. Viac peňazí. Lepšia forma. Viac kamarátov. Väčší byt.

Problém nie je v tom, že tieto veci chcú, ten nastáva vo chvíli, keď sa z nich stane podmienka pre samotný život.

„Začnem cestovať, keď budem mať viac peňazí.“
„Začnem žiť spoločensky, keď si nájdem partnerku.“
„Začnem byť spokojný, keď zmením prácu.“

Takéto uvažovanie je prirodzené. Každý z nás si niekedy spája šťastie s niečím, čo ešte len príde. Psychológovia však upozorňujú, že ak sa tento spôsob myslenia stane dlhodobým vzorcom, môže človeka postupne pripraviť o pocit vlastnej aktivity a kontroly nad životom.

V psychológii sa často hovorí o takzvanom externom lokuse kontroly. Ide o tendenciu pripisovať smerovanie vlastného života najmä vonkajším okolnostiam. Človek potom nadobudne pocit, že dôležité zmeny neprichádzajú z jeho rozhodnutí, ale od iných ľudí, náhody alebo budúcich udalostí.

Výsledkom môže byť zvláštny paradox. Život sa neustále odkladá.
Chodíte síce do práce, plníte si svoje povinnosti a riešite každodenné úlohy. Napriek tomu môžete mať pocit, že ten „skutočný život“ sa začne až neskôr. Keď sa vyrieši niečo dôležité, alebo keď sa objaví sám od seba niekto nový.

Problém je, že tento okamih často nepríde.

Výskumy ukazujú, že pocit životnej spokojnosti nesúvisí iba s dosiahnutím cieľov, ale aj s pocitom osobnej angažovanosti. Teda s vedomím, že dokážeme ovplyvňovať smer vlastného života aj v malých veciach. Ľudia, ktorí pravidelne zažívajú tento pocit, bývajú psychicky odolnejší a spokojnejší bez ohľadu na to, či sa ich okolnosti okamžite zlepšia.

To neznamená, že máme ignorovať problémy alebo sa uspokojiť s tým, čo máme ale ide skôr o uvedomenie si toho, že život nemusí zostať stáť, kým čakáme na veľkú zmenu.
Niekedy môže byť prvým krokom jednoduchá otázka:

Čo by som robil dnes, keby sa tá vec, na ktorú čakám, nikdy nestala?

Odpoveď na túto otázku môže odhaliť niečo dôležité. Že časť života, ktorú sme zverili budúcnosti, máme stále vo vlastných rukách.

Tomáš Uličný

01/06/2026

Kde sa vidíte o päť rokov?

Otázka, ktorá kedysi patrila medzi najbežnejšie na pracovných pohovoroch, dokáže dnes mnohých zaskočiť. Nie kvôli tomu, že by nepoznali správnu odpoveď. Problém je hlbší. Mnohí ľudia si pri nej nedokážu vybaviť vôbec nič.

Žiadny konkrétny obraz. Žiadnu predstavu miesta, vzťahu ani práce. Budúcnosť zostáva zahmlená a vzdialená, akoby sa týkala niekoho iného.

Psychológovia hovoria o takzvanej kontinuitě budúceho ja (future self-continuity). Ide o schopnosť vnímať človeka, ktorým budeme o niekoľko rokov, ako prirodzené pokračovanie seba samých. Výskumy ukazujú, že práve toto prepojenie súvisí s pocitom zmyslu, životnou spokojnosťou aj ochotou investovať energiu do dlhodobých cieľov.

Keď si dokážeme predstaviť svoje budúce ja, rozhodnutia získavajú širší kontext. Budovanie vzťahov, starostlivosť o zdravie či osobný rozvoj prestávajú byť iba úlohami dneška. Stávajú sa súčasťou príbehu, ktorý pokračuje ďalej.

Výskumníci zároveň upozorňujú, že toto prepojenie nie je u každého rovnako silné. Niektorí ľudia opisujú zvláštny pocit odcudzenia od vlastnej budúcnosti. Akoby medzi dnešným a budúcim človekom neexistoval most. Budúcnosť sa potom prestáva javiť ako priestor možností a mení sa na neurčitú kulisu bez jasných obrysov.

Dobrou správou je, že vzťah k budúcnosti nie je nemenná vlastnosť. Psychológovia zistili, že už jednoduché cvičenia dokážu posilniť pocit spojenia s budúcim ja. Pomáha napríklad predstaviť si bežný deň o niekoľko rokov. Nie veľké úspechy ani ideálnu verziu života, ale obyčajné detaily. Kde sa ráno zobudíte. S kým pijete kávu. Čo robíte po práci.

Takéto predstavy nemusia byť presné. Ich úlohou nie je predpovedať budúcnosť. Pomáhajú vytvárať pocit, že budúcnosť vôbec existuje a že v nej máme svoje miesto.

Zdroje -
Hal Hershfield et al. (2009): Individual Differences in Future Self-Continuity Account for Saving
Rutchick et al. (2024): Perceptions of Temporal Selves: Continuity, Psychological Well-Being, and Mental Health
Knowable Magazine (2024): Making Friends With Your Past and Future Selves

11/05/2026

Duševné zdravie mužov sa stále často spája najmä s krízou. S momentom, keď sa človek psychicky zosype, nezvláda fungovať alebo už nedokáže ďalej skrývať, že niečo nie je v poriadku. Oveľa menej sa však hovorí o prevencii – teda o starostlivosti o psychiku ešte predtým, než príde vážny problém.

Práve v tom býva pri mužoch jeden z najväčších rozdielov. Mnohí nevyhľadajú pomoc preto, že by si svoje problémy neuvedomovali, ale preto, že ich nepovažujú za „dosť vážne“. K psychológovi alebo terapeutovi by išli až vo chvíli, keď sa rozpadá vzťah, nezvládajú prácu alebo ich okolie začne vidieť, že sa niečo deje.

Psychická nepohoda však často vyzerá oveľa nenápadnejšie.
Nemusí ísť o silný smútok alebo panické stavy. Môže sa namiesto toho objaviť skôr pocit otupenosti, podráždenosť, strata záujmu o veci, ktoré človeka kedysi bavili, problémy so spánkom alebo fungovanie v akomsi „autopilot režime“.

Aj preto odborníci čoraz viac hovoria o potrebe preventívneho prístupu k duševnému zdraviu. Nie je tým myslené neustále analyzovanie samého seba. Dôležité je vybudovať si schopnosť zachytiť menšie varovné signály skôr, než prerastú do vážnej krízy.

V praxi to môžu byť pomerne jednoduché veci:
- všímať si, či sa človek dlhodobo nemení,
- či nezačína tráviť väčšinu času izolovane,
- či ho neprestávajú zaujímať ľudia a aktivity, ktoré mal rád,
- alebo či sa z oddychu nestáva len pasívne „prežívanie“ pri mobile, hrách či seriáloch bez skutočného pocitu oddychu.

Dôležitá je aj obyčajná komunikácia. Veľa mužov nezačne hovoriť o psychických problémoch samo od seba, ale skôr vtedy, keď sa ich niekto normálne a bez tlaku opýta, ako sa naozaj majú.

09/04/2026

Ráno si otvoríte aplikáciu a niekto vám už vybral, čo uvidíte. Správy zoradené podľa pravdepodobnosti, že vás zaujmú, playlist poskladaný tak, aby ste ho nepreskakovali, jedlo odporučené podľa toho, čo ste si dali naposledy. Deň sa začína výberom z predvýberu. A postupne si na to zvyknete natoľko, že si to prestanete všímať.

Časť rozhodovania, ktorá kedysi patrila vám, sa presunula na systémy, ktoré optimalizujú, filtrujú a predkladajú. Psychológia to opisuje ako kognitívne odľahčenie alebo outsourcing myslenia na externé nástroje. Lenže keď prestanete rozhodovať v malých veciach, oslabuje sa aj schopnosť rozhodovať vo väčších.

Delegovaný život. Kontrolu máte, ale postupne ju prestávate používať. Večer si nevyberáte, čo budete robiť. Otvoríte platformu a necháte ju rozhodnúť. Namiesto toho, aby ste niekomu napísali, čakáte, či sa niečo objaví. Namiesto plánovania len vyberáte z toho, čo je práve pred vami.

Americký sociológ a psychológ Barry Schwartz opísal paradox voľby: viac možností vedie k väčšej únave a menšej spokojnosti. Dnes k tomu pribúda ďalšia vrstva. Možností je síce nekonečne veľa, ale prichádzajú už upravené, zoradené, pripravené na rýchle prijatie. Sloboda sa nemení na chaos, ale na pohodlné prijímanie toho, čo je ponúknuté.

Možno sa vám zdá, že to funguje. Menej námahy, menej trenia. Lenže v pozadí sa vytráca schopnosť začať bez podnetu, vybrať si bez odporúčania a niesť dôsledky vlastného rozhodnutia. A ak sa z vášho života stratia vaše rozhodnutia, je taký život ešte skutočne váš?

24/03/2026

Možno si občas spomeniete na nejakú myšlienku, ktorej ste ešte prednedávnom úplne verili. Verili ste, že toto už robiť nebudete, že sa konečne pohnete z miesta. Možno ste o tom boli tak skalopevne presvedčený, že ste to už v podstate považovali za splnené.
Ale potom sa to nestalo. A to viackrát.

Spočiatku ste sa to snažili ešte pred sebou samým nejako ospravedlniť. Nebol čas, nebola nálada, nebolo to až také dôležité. Postupne to však prestanete riešiť. Máte pocit, akoby myšlienky, ktorými ste chceli nasmerovať svoj život, vyslovil niekto iný.
Nikto nevidí, že ste si sľúbili, že sa ozvete kamarátovi, a neurobili ste to. Že ste si povedali, že obmedzíte pitie, a neobmedzili ste ho. Že ste mali ísť niekam, kde by ste sa možno cítili lepšie, ale zostali ste doma. Samé malé veci, ktoré sa opakujú tak dlho, až si na ne zvyknete.

A práve tam sa to začne lámať. V bode, keď si niečo poviete, tomu už nevenujete veľkú pozornosť. Sami sebe nedôverujete.
A najhoršie na tom je, že sa to deje nenápadne. Len sa jedného dňa pristihnete pri tom, že keby ste stretli človeka, akým ste chceli byť pred pár rokmi, asi by ste sa v ňom už veľmi nevideli.

Dostať sa z toho neznamená otočiť to naraz. Väčšinou to ani nejde. Pomáha skôr vrátiť váhu malým veciam. Povedať si jednu konkrétnu vec a naozaj ju spraviť. Nie päť, nie desať, na úvod iba jednu.

Niekedy pomôže aj to, keď o tom poviete nahlas niekomu ďalšiemu. Len preto, aby to nezostalo len vo vašej hlave. Lebo práve tam sa tie sľuby najľahšie rozplynú. A možno najdôležitejšie je prestať čakať na moment, keď sa na to budete cítiť. Ten často nepríde. Veci sa začnú meniť skôr vtedy, keď ich spravíte aj bez toho.

A potom možno raz nastane moment, keď si začnete znova veriť.

Autor: Tomáš Uličný

12/03/2026

MUŽ, OD KTORÉHO NIKTO NIČ NEČAKÁ

V živote väčšiny ľudí existujú miesta, kde sa očakáva, že tam budú. Niekto čaká, že prídu do práce. Niekto čaká, že sa ozvú rodičom. Partner alebo partnerka čaká, že večer prídu domov. Kamaráti čakajú, že sa objavia v podniku alebo na nejakej spoločnej akcii.
Tieto malé očakávania držia človeka v kontakte so svetom. Lenže existuje aj druhý scenár. Muž, od ktorého postupne prestane niečo očakávať takmer ktokoľvek.

A nemyslím tým rovno bezdomovectvo alebo úplnú izoláciu. Len obyčajný život, ktorý sa postupne vyprázdni od záväzkov a vzťahov.
Predstavte si napríklad chlapa okolo tridsiatky alebo štyridsiatky, ktorý býva sám. Ráno ide do práce, kde s kolegami prehodí pár viet, ale po práci každý ide svojou cestou. Večer príde domov, zapne seriál, uvarí si niečo jednoduché, ide spať. Nikto sa nepýta, kde je. Nikto nečaká, že príde.

Podľa viacerých výskumov majú muži v dospelosti výrazne menej blízkych vzťahov než ženy. To znamená, že rastie skupina ľudí, ktorí síce existujú v práci aj v spoločnosti, ale mimo toho od nich nikto nič nečaká. Psychológovia upozorňujú, že očakávania majú pre duševné zdravie dosť špecifickú funkciu. Nie sú len záťažou, sú aj potvrdením, že niekde patríme. Keď niekto očakáva, že prídeme, znamená to, že na našej prítomnosti záleží. Bez toho môže život začať vyzerať úplne prázdne.

Toto je realita mnohých mužov. Môžu na týždeň odísť z mesta, vypnúť telefón alebo zmiznúť zo sociálnych sietí a nikto si to vlastne nevšimne. Práca pokračuje. Rodina býva ďaleko. Žiadny pravidelný program mimo toho už neexistuje. Koľko mužov dnes žije život, v ktorom od nich už nikto nič konkrétne nečaká?

Dobrá správa je, že tieto očakávania nemusia vzniknúť len samy od seba. Niekedy stačí jedno miesto, kde sa človek začne pravidelne objavovať. Alebo telefonát. Prípadne aktivita, kde si ľudia zvyknú, že tam patrí. Niekedy stačia aj malé väzby, aby sa človek začal znovu prepájať so svetom okolo seba.

26/02/2026

NIE VŠETKY PRIATEĽSTVÁ MUSIA BYŤ NAVEKY

Občas v živote nastane zvláštny moment, ktorý nepríde po hádke ani po dramatickom konflikte. Sedíte s človekom, ktorého poznáte možno polovicu života, rozprávate sa ako vždy, a zrazu si uvedomíte, že odchádzate unavený. Akoby z vás počas rozhovoru pomaly ubúdalo.

Ukončiť priateľstvo je akési zvláštne tabu. O rozchodoch sa hovorí, o rozvodoch tiež. Ale o tom, že niekedy potrebujeme odísť aj od kamaráta, sa takmer nehovorí. Možno preto, že nás spája história. Spoločné zážitky, spomienky, možno veci, ktoré sme nikomu inému nepovedali. Máme pocit, že keď niekoho poznáme dlho, mali by sme spolu vydržať všetko.

Lenže ľudia sa menia. A nie vždy rovnakým smerom.

Mnohé mužské priateľstvá fungujú inak než ženské. Často stoja viac na spoločných aktivitách než na otvorenom zdieľaní pocitov. Keď sa život zmení, práca pribudne a energie ubudne, tieto väzby sa začnú prirodzene oslabovať. Dnes dokonca približne 15 percent mužov hovorí, že nemajú ani jedného blízkeho priateľa, čo je výrazne viac než pred tridsiatimi rokmi.

A po tridsiatke je preto každé priateľstvo obzvlášť vzácne. Nových ľudí stretávame menej. Sociálne kruhy sa nezväčšujú, skôr zmenšujú. A práve preto môže byť rozhodnutie odstrihnúť toxické kamarátstvo také bolestivé. Aj keď vieme, že nám škodí, ešte viac sa bojíme prázdneho miesta, ktoré po ňom zostane.

Toxické priateľstvo pritom nemusí vyzerať dramaticky. Niekedy ide len o opakované malé signály:

• viac sa vysmieva, než skutočne počúva
• po stretnutí cítite vyčerpanie namiesto energie
• rozmýšľate, čo máte povedať, aby nevznikol konflikt
• potrebujete po stretnutí ticho a odstup, aby ste sa znovu cítili sami sebou

Niekedy je však starostlivosť o duševné zdravie menej o tom, koho si do života pustíme, a viac o tom, komu už dovolíme odísť.

19/02/2026

V špeciálnej epizóde relácie Life Hacks na BBC Radio 1 vystúpil princ William spolu s odborníkmi aj ľuďmi s osobnou skúsenosťou s psychickými ťažkosťami. Spoločne otvorili rozhovor o tom, prečo je pre mužov často také ťažké hovoriť o vlastných emóciách a prečo mlčanie môže mať tragické následky. Samovražda je totiž v Spojenom kráľovstve stále najčastejšou príčinou úmrtia mužov do 50 rokov.

Diskusia spája odborný pohľad aj osobné príbehy – od terapeuta pracujúceho s mužmi v akútnej kríze až po ľudí, ktorí si sami prešli stratou blízkych či vlastným zápasom o duševné zdravie. Zaznieva pritom dôležité posolstvo: rozhovor nemusí byť dokonalý. Stačí sa opýtať, ozvať sa, všimnúť si, že niekto nie je vo svojej koži, a k rozhovoru sa pokojne vrátiť neskôr.

Jednou z hlavných myšlienok je aj vytváranie bezpečných priestorov bez hodnotenia. Miest, kde muži nemusia predstierať silu a kde je v poriadku priznať, že niečo nezvládajú. Pomôcť môže aj vlastná „výbava“ pre duševné zdravie: pravidelné check-iny s blízkymi, malé každodenné návyky podporujúce psychickú pohodu či vedomie, kam sa obrátiť po odbornú pomoc.

Možno nemáme na Slovensku k dispozícii systém, ktorý by fungoval tak, ako by sme potrebovali. O to väčší význam má, keď sa o seba začneme viac zaujímať navzájom. Niekedy je prvým krokom jednoducho rozhovor, ktorý dá človeku pocit, že na svoje prežívanie nezostal úplne sám.

Pozrite si celú podnetnú diskusiu na odkaze nižšie.

Greg James hosts a panel discussion about male mental health and su***de. He’s joined by Professor Green, Guvna B and HRH Prince William, as well as young ca...

12/02/2026

Možno si spomínate, ako ste v mladosti čakali na nový album. Rozbalili ste ho, sadli si na posteľ a prvé tóny vás zasiahli tak, že ste museli zavrieť oči. Hudba bola udalosť. Rituál. Niečo, čo sa robilo naplno. Dnes hrá hudba popri odpovedaní na maily. Je to kulisa. Neurazí, ale ani neroztrasie. Možno si spomínate na film, ktorý vo vás ešte hodiny doznieval. Ležali ste v tme a vracali sa k scénam. Dnes film dopozeráte a o chvíľu už scrollujete ďalej. Aj keď sa vám páčil, dlhšie už vo vás nerezonuje.

A knihy. Kedysi ste čítali dlhé hodiny. Dnes prečítate pár strán a myšlienky utečú. Baví vás to stále, ale intenzita prežívania sa akosi zmenšila na možno polovicu.

Vysvetlenie je zdanlivo jednoduché: zostarol som. Je normálne, že ma nič neberie tak ako kedysi. Lenže možno nejde o vek. Možno ide o otupenie. O pomalé vyblednutie farieb. Spomienky sú sýtejšie než prítomnosť, lebo si pamätáme, aké to bolo, keď nás veci zasahovali silno.

Dá sa s tým niečo robiť?

Áno, ale nebude to návratom do minulosti, glorifikovaním nostalgie. Skôr návratom k pozornosti. Skúsiť hudbu počúvať bez multitaskingu. Ísť do kina bez mobilu. Vyhradiť si čas na čítanie bez notifikácií. Vystaviť sa niečomu novému, aj keď to môže byť nepríjemné. A hlavne si dovoliť, aby vás niečo zasiahlo, aj keď iba na moment .Intenzita sa zvyčajne nevracia náhle. Začne sa vracať vtedy, keď prestaneme všetko prežívať napoly.

03/02/2026

Keď príde muž na terapiu, často váha.
Neprišiel by. Nebyť partnerky.

„Keby nebolo jej, neboli by ste tu, však?“
Chvíľu ticho. Potom odpoveď: „Nie.“

Tento moment sa v terapii s mužmi opakuje stále dokola.
Problém si často všimne niekto iný skôr než oni sami.

Prečo muži prichádzajú neskoro, často až v kríze?
Prečo je pre nich také ťažké hovoriť o emóciách a požiadať o pomoc?

👉 Prečítajte si článok (odkaz nižšie), ktorého autorom je britský psychológ s viac než 35-ročnou praxou v práci s mužmi. Vychádza z konkrétnych terapeutických skúseností a pomenúva dôvody, prečo muži terapiu odkladajú a čo sa stane, keď sa predsa len odhodlajú.

A clinical psychologist on why men still don’t seek help for their mental health